Milovníčka slova a cestovania

„Dedko, porozprávaj mi niečo," žobronil malý chlapec, upierajúc na starého otca svoje veľké zelené oči. Už ležal v postieľke, okúpaný a príjemne unavený po dni plnom hier a zábavy so svojimi novými kamarátmi, s bruškom naplneným vychýrenými lekvárovými buchtami starej mamy, no predsa mu ešte niečo chýbalo k pokojnému spánku. Rozprávka na dobrú noc. Ale nie taká hocijaká, čo mu čítala každý večer mama alebo ocko z rozprávkovej knižky. Takú si už vedel od minulého leta prečítať aj sám. Chcel počuť rozprávku od dedka. Pretože iba on vedel rozprávať tie najlepšie, najvtipnejšie a najneuveriteľnejšie príbehy na svete. Dedkove rozprávanie mu mohol kdekto závidieť.

„A o čom by to malo byť?" naoko zamyslene sa opýtal starec a rozhodol sa svojho vnuka trochu potrápiť. „O slepých rytieroch, bojazlivých strašidlách, alebo jednorukých princoch?"

Chlapec sa úprimne zachichotal„ „Nie, o tom všetkom si mi už predsa rozprával. Povedz mi niečo iné. Niečo... tajomné a možno aj trochu strašidelné," zašepkal v napínavom očakávaní.

„Hm, takže tajomné... Presne o niečom takom by som vedel," usmial sa starý otec popod fúzy. Už dlho to chcel vnúčikovi vyrozprávať, no akosi sa nenaskytla vhodná príležitosť. Prikryl chlapca perinou a pohladil ho po kučeravých vláskoch. „Tak teda počúvaj...Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna úplne obyčajná dedina. Žili v nej normálni, obyčajní ľudia, možno trošku poverčivejší, ale inak na nich nebolo nič zvláštne. Na okraji dediny, v malom parčíku za kostolom, stál strom. Možno si teraz povieš, čo tam po strome, veď strom ako strom, no nie je to tak. Nebol to veru hocijaký strom. Svojím vekom a majestátnosťou vynikal spomedzi ostatných stromov a jeho mohutná koruna si za celý svoj život pamätala viac ako najstarší obyvatelia obce. V jeho konároch si stavali hniezda mnohé druhy vtáčikov, svoj domov si v kmeni stromu našiel aj mladý ďateľ. V jeho tieni hľadali útočisko pred slnkom aj celé generácie ľudí. Široké listy sa v popoludňajšom vánku chveli a nehlučne šumeli o osudoch mnohých obyvateľov dediny, neznámych turistov, či tulákov. Deti ten strom milovali. Nebolo predsa nič lepšie ako môcť sa na jar vytratiť von a učiť sa v prírode. Nie raz tam bolo vidno žiakov tamojšej školy, ako v jeho tieni sedeli na deke a spolu s pánom učiteľom o niečom zanietene diskutovali."

„Aj ja by som sa niekedy chcel učiť vonku v parku," povzdychol si chlapec smutne, „ale keď my v meste nemáme na blízku žiadny park ani iné také miesto, kde by sme mohli s pani učiteľkou ísť..."

Starý otec pohladil vnúčika po ruke a pokračoval. „Vždy na jar, keď storočný strom zakvitol drobnými kvietkami, schádzali sa tam zaľúbenci z celej dediny. Prenikavá a omamná vôňa kvetov ich lákala ako včely sladký nektár a bola ako stvorená na rande v prírode. Často si mohol vidieť zaľúbené páriky ako sedia na lavičke alebo na deke pod stromom, objímajú sa a šepkajú si zamilované slová. Pod stromom bolo prosto každému dobre. No raz sa stalo niečo nepochopiteľné. Strom začal z ničoho nič vysychať a hrozilo, že umrie úplne."

Zelené oči sa rozšírili od prekvapenia. Bolo očividné, že chlapca rozprávanie zaujalo.

„Nikto nevedel, čo presne sa stalo, ale šírili sa rôzne reči o tom, že strom niekto zaklial, že je plný čiernej mágie a každý, kto sa ocitne v jeho blízkosti, sa vystavuje nebezpečenstvu. Všetci sa ho začali strániť a obchádzali ho oblúkom. Báli sa, aby sa kliatba, ktorú naň údajne niekto uvrhol, nepreniesla aj na nich a ich rodiny. Chýr o prekliatom strome sa rozšíril ako lesný požiar aj do okolitých dedín. Len málokto, kto do tej dediny zavítal, mal odvahu sa k nemu priblížiť na vzdialenosť menšiu ako desať metrov. Ľudia radšej obišli celý park, ako by mali prejsť popri tom prekliatom strome. Keď situácia nevyzerala vôbec ružovo, objavil sa v dedine neznámy muž."

Starý otec sa na chvíľu odmlčal, a keď sa uistil, že chlapec ešte nespí a pozorne hltá každé jedno slovo, rozprával ďalej. „Ľudia boli nervózni, pretože nič o ňom nevedeli. Objavil sa tam sčista-jasna, sám, len s batohom na chrbte. Tým, že ho nepoznali, báli sa ho a veľmi sa s ním nebavili. Všetko neznáme v nich vzbudzovalo strach. No jemu to nevadilo. Bol od prírody samotár a nerád bol stredobodom pozornosti. Usadil sa v opustenom dome hneď pri parku a už o niekoľko dní po príchode do obce ho bolo vidno práve pri tom strome. Pozorne si ho obzeral, prikladal ucho na hrubú kôru, skúmal jeho vetvičky a vysušené kvietky, a to všetko bez jediného slova. Na druhý deň bol v parku zase. Okopával a hnojil pôdu okolo hrubého kmeňa, zrezával a obstrihával konáriky, Je to blázon, hovorili si ľudia, pozorujúci ho z diaľky, krútili hlavami a klopkali si prstom po čele. Snaží sa vyliečiť prekliaty strom? Netrvalo dlho a pre všetkých sa stal nemým čudákom."

„A potom? Vyliečil ten neznámy muž ten strom?" prerušil dedkove rozprávanie chlapec a oči mu žiarili nedočkavosťou. „Podarilo sa mu to, však?"

„Podarilo," prikývol starý otec s úsmevom. Už nedokázal chlapca dlhšie napínať. „Ale strávil pod tým stromom dlhé týždne, nešťastný, že nevie prísť na to, čo sa deje. Na rozdiel od dedinčanov poverám a bájkam neveril a povedačky o čaroch považoval za rozprávky pre deti. Raz pod tým stromom od únavy a vyčerpania zaspal. Sníval sa mu zvláštny sen. V tom sne ho navštívila víla. Nádherná, plavovlasá, s modrými očami a anjelským hlasom. Milo sa mu prihovorila a vábila ho do svojej náruče. Poď, volala ho, vylieč ten strom a budem tvoja. Ale ako? Smutne sa jej opýtal, veď som už skúsil takmer všetko. Nič nepomohlo, akurát som tým dedinčanom na smiech. Víla sa povzbudivo usmiala a zašepkala: Použi to, v čom je tvoja sila. A zmizla. Keď sa zobudil, neveriacky si pretieral oči a neustále musel premýšľať o slovách víly zo sna. Kládol si otázku, čo tým myslela. V čom je jeho sila? A ako by to mal využiť?"

„A prišiel na to?" vyhŕkol znovu chlapec nedočkavo.

„Prišiel, ale trvalo mu to ďalších pár dní. Nakoniec sa mu to ale podarilo a strom opäť ožil. Najbližšiu jar normálne zakvitol, akoby sa predtým nič nebolo stalo. Ľudia, spočiatku skeptickí voči jeho schopnostiam, začali tento zázrak pripisovať pôsobeniu mágie. Odvtedy sa ho báli ešte väčšmi než doteraz. Veď predsa nebolo možné, aby ten strom vyliečil len tak. Dlho trvalo, kým pochopili, že v tom neboli žiadne čary, ale láska a viera. Láska k prírode a viera, že to zvládne. Po dlhom čase nakoniec muža medzi seba prijali a naučili sa ho tolerovať.

Jedného letného večera sa náš hrdina vybral na miestnu zábavu. Spočiatku sa mu tam veľmi nechcelo, ale niečo ho tam nevysvetliteľne tiahlo. A veľmi rýchlo zistil, čo. Anička, najstaršia richtárova dcéra. Vieš, kto je richtár, Andrejko?"

Chlapec pokrútil hlavou. „Kto?"

„Richtár je niečo ako starosta, mal na starosti celú dedinu. No a tento richtár mal dcéru, do ktorej sa náš hrdina zaľúbil na prvý pohľad. Bola to hotová víla. Nie naozajstná, samozrejme. Bola to víla z jeho sna. Na tej tancovačke sa odvážil a požiadal ju o tanec. Anička celá šťastná súhlasila a celý večer pretancovala už len s ním. Netrvalo dlho a tí dvaja si už sľubovali večnú lásku. Richtárovi síce chvíľku trvalo, kým vzal muža na milosť, predsa len, mal z neho aj po tom čase isté obavy. No napokon s ich svadbou súhlasil.

Ako mnohí pred nimi, aj oni radi trávili svoje zamilované chvíle pod storočným stromom. On si ho obľúbil od začiatku, ako ho po prvý raz uvidel, nielen pre jeho krásu a mohutnosť, ale aj vôňu a príjemný tieň, ktorý poskytoval počas horúcich letných dní. Nie div, že pod ním spolu so svojou Aničkou strávili množstvo času, či už ruka v ruke sami dvaja, alebo neskôr so svojimi piatimi deťmi. Strom sa stal sa akýmsi symbolom ich lásky. Pod stromom zažili svoje prvé rande, pod stromom ju požiadal o ruku, pod rozkvitnutým stromom sa fotili na svoje svadobné fotografie. Pod strom si sadali počas rodinných prechádzok. Zatiaľ čo sa deti šťastne naháňali okolo hrubého kmeňa a hrali sa na chytačku a naháňačku, oni dvaja ich s láskou pozorovali. Z času na čas si na deke, sediac pod stromom urobili aj piknik."

„To muselo byť krásne, dedko, také detstvo by sa aj mne páčilo," zamyslel sa Andrejko. „Ešte šťastie, že môžem chodiť aspoň na prázdniny sem, ku vám. Tu je oveľa krajšie ako u nás v meste, kde máme len zopár stromov a trošku trávy."

„Raz sa však stalo niečo, čo by nečakali ani v tom najhoršom sne. Muž bol so svojou rodinou pracovne pár dní mimo dediny a keď sa vrátili domov, čakalo ich nemilé prekvapenie. Ten strom tam nebol. Niekto ho bezohľadne vyťal. Ostal po ňom iba veľký peň. Keď tú spúšť uvideli, srdce im zaplakalo," starému otcovi preskočil hlas. Rukou si utrel slzu, ktorá sa pomaly drala von. „Deti sa pustili do obrovského plaču. Trvalo veľmi dlho, kým sa rodičom, rovnako zdrveným a smutným, podarilo utíšiť svoje deti a vysvetliť im, že ten strom už nikdy nevyrastie. Že sa už nevráti. Ocko ho síce pred rokmi zachránil, ale teraz ho nejaký zlý človek zabil a tak je stromček už v stromčekovom nebíčku."

„To je smutné," fňukol chlapec. „Ja som nechcel smutný príbeh."

„Áno, je to síce smutné, ale život, je, bohužiaľ, taký. V každom prípade, aj keď tam strom už nebol, deti do parku chodili stále. Nezanevreli naň, práve naopak, s povolením obce vysadili v parku niekoľko nových ihličnatých stromčekov, ako náhradu za ten vyrúbaný. Ako tam tak stromčeky rástli a vietor roznášal semienka, stalo sa, že na pni, ktorý zostal zo storočného stromu, vyrástol nový stromček. Úplne maličký, ale bol tam. Radosť a šťastie v očiach detí stáli za to. A tak sa oň začali starať, chrániť ho ako oko v hlave a keď deti vyrástli, chodili za ním so svojimi deťmi a maličký stromček sa stal väčším a -"

„Dedo!" zvolal chlapec odrazu, oči rozšírené šokom a nedočkavosťou. Už z pohľadu naňho bolo jasné, že nad niečím úpenlivo premýšľal. „To je... to je ten peň z parku, však?" zašepkal takmer nečujne. „A ten malý stromček..."

„Áno," usmial sa starý otec. „Je to presne ten peň, ktorý som ti ukazoval nedávno."

„Takže... Ten príbeh... To je všetko pravda, alebo si si to iba vymyslel?" fascinovane vydýchol.

„Je to pravda, Andrejko. Ten muž z príbehu som ja a tá krásna dievčina je tvoja babka. Prišiel som sem pred mnohými rokmi, prilákaný práve chýrmi o prekliatom strome. Neveril som im a bol som odhodlaný dokázať, že nič ako mágia neexistuje. A neľutujem ani jeden deň, čo som tu prežil, aj keď som to spočiatku vôbec nemal ľahké. Ale stálo to za to. Tvoja babka mi to všetko vynahradila, moja víla," opäť sa ponoril do spomienok a zamilovane sa pri tom usmieval.

„Takže tých päť detí... To je ocino, teta Klára, teta Jožka, ujo Peter a ujo Ivan?"

„Presne tak, Andrejko. Sú to oni."

„To bola tá najkrajšia rozprávka, akú si mi kedy rozprával, ďakujem!" vykríkol Andrejko dojato, posadil sa a silno starého otca objal.

„Ja som rád, že som ti to mohol povedať," pošepkal mu starý otec do ucha. Pobozkal ho na čelo a pohladil po líci. „A teraz už spi, lebo nás babka zamorduje, že si ešte hore. Dobrú noc."

„Dobrú, dedko," zívol Andrejko po tom, čo si znovu ľahol. Zavrel oči a krátko na to, ako sa dvere na jeho izbičke zavreli, upadol do ríše snov. Snívalo sa mu o storočnom strome, o šepkaní jeho listov a za spiacimi viečkami sa odohrával jeden krásny príbeh lásky spod storočného stromu. Aj on by chcel raz spoznať takú vílu.