Milovníčka slova a cestovania

Stalo sa to pred niekoľkými rokmi. Jeden neskorý slnečný jesenný deň som sa v snahe utriediť si zmätené myšlienky vybrala na prechádzku po okolí. Kráčajúc v zamyslení som si nevšimla, že som sa ocitla v lese. To, kde som, som si uvedomila, až keď sa začalo stmievať. Slnko zapadalo, na krajinu pomaly sadala tma a tiene stromov vytvárali strašidelné obrazce. Nemám rada hustý, nepreniknuteľný les, mám z neho strach a aj tomuto lesu sa normálne vyhýbam. Ako som sa teraz len doňho dostala? Telom sa mi šíril strach a prepadajúc panike som sa snažila čo najrýchlejšie nájsť cestu von. No potme, bez baterky, to šlo veľmi ťažko. Odrazu les začal rednúť, prenikalo doňho čoraz viac svetla z posledných slnečných paprskov a ja som mohla vidieť na kraji lesa, na malej čistinke, zvláštny dom.  Ako keby sem ani nepatril. Rozprávkový dom v štýle perníkovej chalúpky, s moderne zariadenou predzáhradkou a kôlňou na drevo.

Pomyslela som si, že je zvláštne, aby tu v dnešnej dobe stál taký dom. A zvlášť tak ďaleko od civilizácie. Vtedy mi napadlo, že už som o tomto dome niekoľkokrát počula. Jeho existencia je oddávna opradená tajomstvom a množstvom legiend, z ktorých každá hovorí o niečom inom. A hoci tu dom stojí odjakživa, neviem o nikom kto by nabral odvahu sa tam ísť pozrieť.

Mala som dve možnosti. Vrátiť sa tmavým lesom, bez baterky, v tenkom svetri alebo zaklopať a poprosiť o nocľah.

Z komína sa dymilo a cez malé okienko na poschodí prenikalo tlmené svetlo. Dom teda nie je opustený, vydýchla som si, no zároveň som mala strach, koho tam nájdem. Čo ak ten dom obýva niekto nebezpečný a ublíži mi? Môže ma zabiť, zakopať a nikto sa nikdy nedozvie, čo sa mi stalo a moji rodičia ma už v živote neuvidia...

Nohy má nechceli poslúchať, ale vidina tmavého a strašidelného lesa má nakoniec prinútila odlepiť nohy od zeme a vykročiť vpred. No čím viac som sa k domu približovala, tým stiesnenejší pocit vo mne narastal. Neviem to ani opísať, akoby sa vo mne rozlieval čoraz väčší strach a pocit beznádeje. Akoby som už viac nemala byť šťastná. Jednu časť môjho ja to tiahlo k domu, zatiaľ čo druhá polovica na mňa kričala aby som sa vrátila kým je čas.

Zaklopala som na dvere a chvíľu sa nič nedialo. Odrazu sa na moje obrovské zdesenie dvere sami od seba otvorili a tajomné hlasy ma vábili dnu. Bola to zmes rôznych hlasov, od strašidelných, po celkom príjemné a znesiteľné. No jeden.. Jeden medzi nimi vynikal. A mňa to za ním neskutočne tiahlo. Vzbudzoval vo mne pocit bezpečia, hoci môj mozog volal na poplach. Tak tajne som dúfala, že je to všetko len prelud mojej strachom vybičovanej mysle. Toto predsa nie je normálne...

Ani neviem ako, odrazu som sa ocitla v tmavej chodbičke a dvere sa za mnou samé s buchotom zavreli. Srdce mi bilo až niekde v krku, ale pomaličky, krôčik po krôčiku som postupovala ďalej. Po chvíli som sa ocitla v ďalšej, slabo osvetlenej chodbe so schodiskom vedúcim na poschodie. Už som nohu položila na prvý schod, keď vtom som zamrela pri pohľade na množstvo pavučín pokrývajúcich zábradlie. Srdce mi bilo ako na poplach, moje vnútro zaplavovala vlna paniky a žilami sa šírila ako mor. Mozog vysielal výstražné volanie. Pavúky! Uteč! No napriek tomu som sa nedokázala otočiť a ujsť z toho domu kade ľahšie. Práve naopak, zavrela som oči, zhlboka sa nadýchla a rýchlo som po tých prekliatych schodoch vybehla na poschodie, za niečím, za čím ma to neskutočne tiahlo. Keď som oči opäť otvorila, zjačala som. Môj výkrik sa musel rozliehať snáď po celom dome, a to všetko len preto, že mi popod nohy prebehla myš. Čo najrýchlejšie som vbehla do najbližších dverí, ktoré som našla odomknuté.

Keď som bola bezpečne dnu a zavrela za sebou dvere, s úľavou som sa zviezla popri stene a zhlboka dýchala. Čo som komu urobila, že som sa ocitla na takomto strašidelnom mieste?

Keď som sa ako-tak upokojila, vstala som a pomaly sa rozhliadala po miestnosti v ktorej som sa ocitla.

Miestnosť bola pomerne veľká, osvetlená množstvom malých svietnikov a lampášov. Na stenách viseli rôzne starodávne portréty, zrejme nejakí príbuzní. Uprostred miestnosti stál veľký masívny dubový stôl s dvomi stoličkami. Izbe dominoval krb, momentálne ale vyhasnutý, a v rohu miestnosti stála veľká staromódna komoda. Podlahu pokrýval mäkký červeno-zlatý koberec, presne taký, po akom som vždy túžila. Neveriacky som sa obzerala po izbe. Ako keby som sa ocitla v rozprávke.

„Vitaj,“ ozval sa opäť ten tajomný hlas a mne už bolo jasné, že moje zbožné prianie aby toto všetko bol iba zlý sen sa nesplnilo. Triasla som sa ako osika, od zimy i od strachu, z očí mi tiekli slzy a túžila som byť doma, v teple a bez obáv o svoj život. Namiesto toho idem stráviť noc v tajomnom, strašidelnom dome plnom hrôzy, bez zdroja tepla. Keby sa aspoň v tom krbe kúrilo...

Ledva mi tá myšlienka preletela hlavou, v hrbe hlasno zapraskalo a rozhorel sa jasným plameňom. Len tak, sám od seba. Takmer som dostala infarkt, ale po tom všetkom, čo som tu zažila, som už nemala silu sa tým bližšie zaoberať. Moja myseľ, otupená strachom, mi predkladala predstavy strašidelného a tajuplného domu, kde je možné úplne všetko. Okamžite som priskočila ku krbu a ohrievala si skrehnuté ruky. Pomyslela som si, že by sa k tomu ešte hodila šálka horúceho čaju a puk, a neďaleko odo mňa sa s cinkotom objavil podnos s džbánom plnom pariacej sa tekutiny.

Už som absolútne ničomu nerozumela. Čo je to za dom? Ledva si na niečo pomyslím, splní sa mi to. Bolo to síce príjemné, no zároveň hrozivo strašidelné...

„Sadni si a urob si pohodlie,“ hlas znel odrazu tak blízko, až som sa od strachu mykla. Akoby jeho majiteľ stál tesne za mojim chrbtom. Pri zvuku toho hlasu ma okrem strachu zachvátila aj vlna zimomriavok. Ten hlas... Taký mäkký a zamatový... Bol mi tak veľmi povedomý, známy. Keby som aspoň videla osobu, ktorej patrí...

„Neboj sa, keď nadíde ten správny čas, uvidíš ma.“

Čo??? On mi číta myšlienky?

Namiesto odpovede sa zasmial. Ale nebol to výsmech, skôr akési pobavenie. No i to znelo v jeho podaní tak hrozne... sexi. Ale jeho smiech bol pre mňa dostatočným potvrdením mojej obavy.

„Cíť sa tu ako doma, ja si ešte musím niečo zariadiť.“

Nie! Nemôžem to ostať sama! Bojím sa samoty a... „Tmy,“ dokončila som zlomeným hlasom nahlas svoju myšlienku keď izbu odrazu zaplavila tma. Jediným zdrojom svetla bol plápolajúci oheň v krbe, ktorý ma teraz viac desil ako upokojoval, pretože na protiľahlú stenu vrhal strašidelné tiene. Už som vážne mala toho dosť. Triasla som sa ako osika, bola mi zima, bola som hladná a... všade bola tma. Na slepo som nahmatala pohovku, sadla som si, kolená pritiahla k sebe a snažila sa upokojiť. Tak veľmi som sa ešte nikdy nebála. To nie je normálne, aby ma jeden dom dokázal tak hrozne vydesiť. Hlasy, pavúky, myši, tma a samota. Zima. Všetko v priebehu pár minút? To má byť nejaká skúška odvahy, alebo čo? Je toto ten dôvod, pre ktorý sa sem nikto neodvažoval vstupovať?

Neustále som si navrávala, že to nič nie je, že je to iba sen, a ja sa z neho zobudím, a že tá tma je vlastne celkom príjemná zmena. Neviem ako dlho som tam takto sedela a modlila sa ku všetkým možným bohom, ale v okamihu, ako som tomu sama uverila, izbu zalialo jasné svetlo.

„Blahoželám, práve si prekonala svoj posledný strach. Tmu a samotu,“ priamo predo mnou sa objavil ten najkrajší muž akého som kedy videla. Muž mojich snov. Jeho nebesky modré oči, hlbšie ako ten najhlbší oceán sa na mňa usmievali a mne sa pri pohľade naňho podlamovali kolená. Jeho orieškovohnedé vlasy priam volali po tom aby som do nich zaborila prsty a pohrala sa s nimi. Na sebe mal oblečené... Ach nie, pásikavé tričko a čierne upnuté džínsy, ktoré dokonalo zvýrazňovali jeho sexi postavu. Lapala som po dychu.

„K-kto si?“

„Meno nie je dôležité. Ale môžeš ma volať Viktor. Som tvoje víťazstvo nad strachom.“

„Ale prečo vyzeráš ako...?“

„Ako on?“ prerušil ma so smiechom. „Môžem vyzerať ako len chceš. Som splnenie tvojich tajných snov a predstáv,“ s týmito slovami si sadol ku mne na pohovku. „A teraz, prijmi moje pozvanie na malú romantickú večeru,“ mávol rukou smerom k stolu, ktorý sa odrazu, ako šibnutím čarovného prútika, prehýbal pod množstvom dobrôt od výmyslu sveta. No moju myseľ viac ako jedlo zamestnávali myšlienky na mladého muža, sediaceho po mojej pravici. Otočili sme sa k sebe presne v rovnakom okamihu a ja som mohla vidieť, ako mu v očiach farby oceánu hrajú šibalské ohníčky. Bez rozmýšľania som sa nahla k nemu a spojili sme naše pery v naliehavom bozku. A tým sa začala písať nová história môjho života. Môj život s Viktorom, ktorý akoby z oka vypadol... Ale to je vlastne úplne jedno, nie? Viktor je totiž originál.