Milovníčka slova a cestovania

Bolo to ako v zlom sne. Prežíval som najhoršiu nočnú moru. Jazda autom k Emiliným rodičom, jeleň na ceste, silný náraz do stromu. Šok a prázdny pohľad mojej milovanej Emily. Potom už len tma a neznesiteľná bolesť.

Vznášal som sa v akomsi polosne, akoby v inej dimenzii. Moje telo akoby ani nebolo moje, vôbec ma neposlúchalo a ja som sa nedokázal ani pohnúť. Mal som chuť kričať, ale nešlo to. Moje zmysly opäť zastrela tma.

Prebudila ma krutá bolesť v nohe a neznesiteľné trešťanie v hlave. Keď sa mi po dlhom snažení konečne podarilo otvoriť oči, nechápavo som zažmurkal. Ležal som v posteli v malej, bielej, sterilnej a stroho zariadenej miestnosti plnej prístrojov. Och, ale to znamená, že... V hlave mi zablikala kontrolka. Nie!!! V tej chvíli mi naplno došla vážnosť situácie. Som v nemocnici. Nič z toho nebol sen, ako som si naivne myslel. Ani nočná mora. Toto bola krutá realita. Spomienky sa mi vrátili a zaútočili na mňa v plnej sile.

Z autorádia sa ozývala príjemná hudba. Emily sediaca vedľa mňa na sedadle spolujazdca si potichu pospevovala. Jednu ruku mala položenú na mojom kolene, druhou si hladila bruško.

„Ako sa cítiš?“ opýtal som sa a voľnou rukou si s ňou preplietol prsty.

„Fajn, len som unavená. Už aby to bolo za mnou. Cítim sa ako veľryba,“ vzdychla.

„Moja nádherná veľryba,“ usmial som sa a pobozkal ju do vlasov.

„Ľúbim ťa.“

„Aj ja teba.“

A potom nám do cesty vbehol ten nešťastný jeleň. Aby som sa vyhol zrážke, prudko som strhol volant, no dostal som šmyk, vybočil z cesty a narazil do stromu.

„Nie!“ vykríkol som frustrovane a silno tresol do stolíka pri posteli. Zreval som od bolesti a kričal ako zmyslov zbavený na niekoho, kto ma príde vyslobodiť z tej diery zvanej nemocnica. Nenávidel som nemocnice, odkedy v jednej z nich zomrel môj otec. Odvtedy som sa im vyhýbal ako čert krížu. Musím odtiaľ preč. Za mojou Emily. Zistiť, či je v poriadku.

Na môj krik vbehla do izby ošetrujúca sestra s lekárom.

„Tak už ste sa zobudili?“ usmiala sa na mňa sestrička, zatiaľ čo doktor na mňa hľadel s obavami. „Viete ako sa voláte?“

„Samozrejme, Samuel Piers,“ odvrkol som. Nerozumel som, načo sa ma pýta také blbosti. „Môžem odtiaľto odísť. Musím -“

„Viete kedy ste sa narodili?“ pokračovala sestrička, akoby moju otázku vôbec nepočula. Začínalo mi to byť podozrivé.

„Pätnásteho októbra tisíc deväťsto osemdesiattri.“

„Výborne, zdá sa, že hlava je v poriadku,“ usmiala sa a uvoľnila miesto doktorovi. Tomu stále neschádzal z tváre vážny výraz. Bol som čím ďalej, tým viac vydesený. Čo sa tu, dopekla deje?

„Viete prečo ste tu?“ opatrne sa opýtal, uprene ma pozorujúc.

„Mal som haváriu, narazil som do stromu.“ Už mi ten výsluch začínal byť nepríjemný. Kde je Emily? Chcem byť s ňou. „Ale už chcem ísť domov, nemôžem tu dlhšie ostať.“

„Bohužiaľ, nebude to možné,“ súcitne sa na mňa zahľadel. „Áno, mali ste nehodu. Utrpeli ste otras mozgu a ťažké zranenie dolných končatín, ale pár týždňov v nemocnici a následná rehabilitácia a budete opäť chodiť. Amputácia nebude nutná. Zato vaša priateľka...“

„Čo je s Emily?“ skočil som mu do reči, lebo podľa tónu jeho hlasu som tušil niečo veľmi zlé. Vtedy sa mi pred očami zjavil obraz Emily po nehode. Ten prázdny výraz. Poznanie ma zasiahlo plnou silou. Nie... „Prosím, len... Len mi nepovedzte, že...“ zadrhol sa mi hlas a oči sa mi začali plniť slzami.

„Je mi to ľúto,“ potvrdil doktor moju najhoršiu obavu. „Vašu priateľku sa nám, bohužiaľ, zachrániť nepodarilo. Jej zranenie boli nezlučiteľné so životom.“

NIE! To predsa nemôže byť pravda...

„Pane Bože,“ skryl som si tvár do dlaní a začal plakať. Prečo? Prečo práve ona? Bola mladá, mala celý život pred sebou...

„Ale dieťa,“ pokračoval doktor, akoby si vôbec nevšímal moje správanie. „Dieťa sa nám podarilo zachrániť. Máte zdravú dcérku, pán Piers.“

ČO? Čo to ten doktor melie za nezmysly? Práve mi oznámil, že moja milovaná Emily, ktorú som nadovšetko ľúbil, to neprežila a on mi tu splieta niečo o decku?

Bol som totálne mimo. Ničomu som nerozumel. Ako sa mi mohol život tak radikálne zmeniť doslova z minúty na minútu? V jednej chvíli sme boli šťastná, milujúca dvojica, ktorá každým dňom čakala prírastok (aj preto som viezol Emily k rodičom, chcela rodiť doma, pri svojej mame), a v sekunde bolo všetko preč. Ostal som sám. Sám s deckom na krku. S deckom, ktoré prežilo, aj keď jeho mama umrela.

„Pán Piers?“ prerušil doktor tok mojich myšlienok. Zmätene som naňho hľadel. Videl som ako otvára ústa, no nerozumel som mu jediné slovo. Akoby hovoril úplne iným jazykom. V hlave mi hučalo a chcel som jediné. Umrieť. Emily bola mŕtva, na ničom mi už nezáležalo. Bez nej môj život nemal zmysel. Čo tam po decku.

„Pán Piers, ste v poriadku?“

„V poriadku? Práve ste mi oznámili, že mi zomrela žena, ktorú som neskutočne ľúbil. Podľa vašich slov som mrzák. A vy sa ma opýtate či som v poriadku?" reval som, snažiac sa vstať z postele, no akonáhle som sa chcel zaprieť na nohy, zletel som na zem, aký som bol dlhý. „Zasraný život! Zasraní doktori!“

„Pán Piers,“ snažil sa ma upokojiť doktor. „Viem ako sa cítite, ale –“

„Viete hovno!" vykríkol som, červený od zlosti, že z tejto prekliatej diery ani len nedokážem odísť po vlastných. „Nemôžete nič vedieť. Nie ste v mojej situácii. Nedokázali ste zachrániť Emily... Tak mi dajte do riti, všetci pokoj!“

„Zažil som to isté,“ potichu povedal doktor. „Pred desiatimi rokmi. Akurát s tým rozdielom, že ja som pri nehode prišiel aj o dve malé deti. Dlho som sa cez to nevedel preniesť, ale nakoniec som pochopil, že moju rodinu mi už nič nevráti a je zbytočné okolo seba šíriť hnev. Vážte si to, čo vám ostalo a vzchopte sa. Aspoň pre dcéru. Sebaľútosť vám teraz nepomôže.“

Jeho slová spôsobili, že mi vyschlo v krku a srdce vynechalo zopár úderov. Ten doktor, nemohol mať viac ako štyridsať, to zrejme tiež nemal v živote ľahké a pritom nevyzeral ako zlomený muž.

To bol moment, keď som zrazu precitol. Z nezmyselného hnevu a obviňovania všetkých naokolo. Uvedomil som si, že oni za to nemôžu. Robili predsa všetko preto, aby Emily zachránili.

„Christine,“ zašepkal som.

„Prosím?" doktor sa zatváril totálne nechápavo.

„Volá sa Christine. Christine Piersová. Emily sa to meno veľmi páčilo.“

„Aha.“ Na lekárovej tvári sa mihlo pochopenie. „Chceli by ste ju vidieť?“

Pokrútil som hlavou. „Ešte nie. Necítim sa na to. Je to príliš čerstvé. Možno... inokedy.“

„Chápem."

Nasledujúce týždne som poctivo počúval rady doktorov, rehabilitoval a po troch mesiacoch od nehody som konečne mohol opustiť nemocnicu po vlastných a s malou Christine v náručí.

Začiatky však neboli vôbec jednoduché. Uzavrel som sa do seba, odmietal ísť navštíviť Christine, lebo som ju vinil za to, že ona prežila. Hoci mi doktorove slová vtedy otvorili oči a svojim spôsobom ma zachránili, bolo to ťažké prijať to, že Emily zomrela a Christine prežila. No keď som ju prvýkrát uvidel (moja mama ma za ňou nasilu dotiahla), niečo sa vo mne zlomilo. Pochopil som, že tento malý človiečik za nič nemôže. A ako bonus, zamiloval som sa do nej na prvý pohľad. Do jej žiariacich očiek a úsmevu. Bola mojim svetielkom v depresívnom nemocničnom období, keď som prišiel o veľa. O lásku a takmer i o život. Jej úsmev mi presvetľoval dni beznádeje a utrpenia, keď som aj napriek obrovskej snahe nedosahoval nijaké pokroky a vyzeralo to, že sa už nikdy nepostavím na vlastné nohy. V tých chvíľach som bol nahnevaný na celý svet, na všetkých naokolo som bol nepríjemný a bol som schopný rozbiť všetko, čo sa mi dostalo do rúk. No stačilo mi vidieť Christine, jej úsmev a hneď bol život krajší. Do smrti jej budem vďačný, že ma vytrhla z letargie a zachránila mi život.

Vedel som, že mi bude stále pripomínať svoju matku a že raz príde čas, keď jej budem musieť povedať pravdu a opäť budem čeliť tej hrôze tvárou v tvár, ale tento malý uzlíček šťastia stojí za to utrpenie.

Vtedy som pochopil, že aj v časoch tmy, depresie a beznádeje, keď sa ti zdá, že tvoj život nemá zmysel, sa vždy dá nájsť nejaký svetlý bod, niečo, pre čo sa oplatí žiť a bojovať. Vstať, nevzdať sa a ísť ďalej. U mňa to bola Christine.