Poprava
„Prečo som sa len na to dal?“ Túto otázku si Adam kládol poslednú pol hodinu neustále, až si pripadal ako pokazená platňa. „Ja som taký idiot!“
Od začiatku mu malo byť jasné, že to nebol dobrý nápad. Pustiť sa do takej akcie po hlave a bez poriadnej prípravy, to predsa znelo samo od seba dosť šialene na to, aby sa to mohlo podariť. Adam bol ale nepoučiteľný a vždy najprv konal než premýšľal. A nebolo tomu inak ani teraz. Bezradne stál v malej miestnosti - na mieste činu, hľadel na svoju prvú obeť a srdce mu splašene bilo. „Hlavu hore, Adam, zvládneš to”, povzbudzoval sa. „Nebudeš prvý ani posledný.”
Keď sa naňho upreli nevinné nemé oči, spanikáril. Je slaboch. Nedokáže to.
Nie je to nič ťažké. Len ho ovalíš po hlave a podrežeš. Potom to už pôjde ľahko, zneli mu v ušiach kamarátove dobre mienené rady spred niekoľkých dní. Keď sa mu zdôveril so svojím plánom prekvapiť Katku, uznanlivo ho potľapkal po chrbte a prehlásil, že sa z neho konečne stáva chlap.
Keby to bolo také ľahké, frustrovane si pomyslel. Doteraz na nikoho nevztiahol ruku, nezabil by ani muchu, tak prečo tu, do pekla, teraz stojí, pripravený vraždiť? Ak to aj zvládne… Všade bude krv. Veľa krvi. A on mal z krvi paniku.
Uprel pohľad na hodinky a zatočila sa mu hlava. „Do riti,” zahrešil. Katka, jeho priateľka sa mala každú chvíľu vrátiť domov. Musel si pohnúť, ak to chcel stihnúť bez neželanej pozornosti. Úplne mu stačilo, že sa mu triasli ruky, naozaj k tomu nepotreboval ešte aj svedka.
Keby si nebol taký zbabelec, mohol si to urobiť už dávno, ozval sa posmešný hlások v Adamovej hlave. Aby ho umlčal, zhlboka sa nadýchol a vzal do ruky utierku a kladivo. Dokáže jej, že na to má. Už ho viac nebude považovať za slabocha.
Keď v zámke zaštrkotal kľúč, uľahčene si vydýchol. Stihol to. Zabil svojho prvého kapra.
Nakoniec ten deň nedopadol najhoršie.