Milovníčka slova a cestovania

„Dvadsaťštyri, dvadsaťšesť, dvadsaťosem, tridsať.“ Tomáš nahlas počítal klientov sediacich v autobuse. „Má nás byť tridsať, to znamená, že sme všetci. Len dúfam, že ste si nezabudli nič dôležité. Ale pre istotu sa opýtam... Máte všetko?“ Pohľadom postupne spočinul na každom cestujúcom. Po svornom súhlasnom prikyvovaní sa usmial a obrátil sa na šoféra. „Takže, Jožko, môžeme vyraziť. Smer Saint Tropez.“

Krátko po tom, ako sa autobus pohol z parkoviska pred kempingom, Tomáš sa opäť obrátil k cestujúcim s cieľom informovať ich o mestečku a o tom, čo v ňom uvidia. „Priamo na mieste už nebude priestor na väčší výklad, preto mi dovoľte krátko vás oboznámiť s týmto presláveným mestečkom a jeho pamiatkami už teraz.“

Petra vnímala Tomášov výklad len na pol ucha. V myšlienkach už bola v Saint Tropez, v meste, ktoré v nej vyvolávalo zvláštne chvenie, zimomriavky, túžbu, splnenie dávneho sna. Učarovalo jej pred mnohými rokmi, snívala o ňom už ako dieťa, po tom, čo spolu s otcom prvýkrát videla film Žandár zo Saint Tropez. Neskôr sa zamilovala do tínedžerského seriálu z prostredia toho miesta. Zábery mestečka a Azúrového pobrežia ju natoľko uchvátili, že im okamžite podľahla. Odvtedy si predsavzala si, že raz toto malebné miesto musí navštíviť, nech to stoji, čo to stojí. Aj to bol dôvod, prečo sa od prvého ročníka strednej školy zapísala na francúzštinu. A hoci málokto veril, že pri tom vydrží, Petra sa poctivo učila krásnu, i keď náročnú reč a nikdy neprestala snívať. A teraz sa jej sen stával skutočnosťou. 

Škoda, že je to iba večerný výlet, určite by som tam vedela prežiť celý deň, pomyslela si sklamane. Ale nenechám si svoj deň pokaziť takouto maličkosťou. Vyťažím z neho čo najviac aj za tých pár hodín, pousmiala sa v duchu. Odrazu sa strhla. Uvedomila si, že stále sedí v autobuse a sprievodca akurát niečo dohovoril.

„Čo hovoril?“ opýtala sa vedľa sediacej Lenky. „Nejako som sa zamyslela.“

„Ako inak.“ Lenka otrávene pretočila očami. „Už zase snívaš. Mala si vidieť ten svoj zamilovaný výraz. Francúzsko moje milované,“ napodobňovala ju afektovaným hlasom.

„Okej, vďaka za skvelú analýzu situácie,“ nahnevane zavrčala, „ale povieš mi teda, o čom hovoril?“

„Mala si počúvať, ja ti to opakovať nebudem.“

„Tak díky, si fakt sestra,“ zašomrala Petra a radšej sa otočila k oknu. Nechcela sa hádať. Hľadela na ubiehajúcu scenériu a smutne si spomínala na časy, keď oni dve boli najlepšie kamarátky. Nebolo to tak dávno, čo sa smiali na rovnakých vtipoch, spoločne vystrájali hlúposti, až mame vstávali vlasy dupkom a keby bolo treba, jedna za druhú by sa bola schopná aj pobiť. A potom stačilo jedno hlúpe nedorozumenie, žiarlivá scéna a všetko bolo inak.

Petrine chmúrne myšlienky prerušilo zastavenie autobusu.

„Tak sme na mieste,“ oznámil Tomáš. „Ako som povedal, teraz bude nasledovať krátka spoločná prehliadka mestečka a potom budete mať približne dve hodiny na individuálny program. Presný čas odchodu autobusu vám oznámim pri rozchode. Ale teraz,  nech sa páči, Saint Tropez nás už očakáva!“

Ešte nikdy nebola Petra taká nervózna ako vo chvíli, keď vystupovala z autobusu. Len čo sa jej nohy dotkli pevnej pôdy, telom sa jej prehnal príval emócií. Zaplavil ju neopísateľne blažený pocit splnenia dlhoročného sna. Hoci bolo ešte stále horúco, zachvátili ju zimomriavky. Len sila vôle jej zabránila, aby sa pred všetkými od šťastia rozplakala.

Zhlboka sa nadýchla večerného sainttropezského vzduchu a pripravená nasať všetku atmosféru toho úžasného mestečka, s radosťou vykročila za Tomášom.

***

„Už ma to nebaví,“ sťažovala sa Lenka po spoločnej prehliadke. „A bolia ma nohy. Poďme si niekam sadnúť.“

„Fakt som zvedavá, čo budeš robiť v Monaku na celodennom výlete, keď teraz skučíš, že ťa bolia nohy,“ neodpustila si Petra poznámku na Lenkinu adresu.

„Čo sa furt staráš?“ odsekla Lenka. „Monako je aspoň zaujímavé, nie ako tento zapadákov. Žandárska stanica, je tam toho. More a prístav, ako všade inde. Fakt neviem, čo ťa na Saint Tropez tak fascinuje.“

Petra mávla nad sestriným správaním rukou. „To ty nikdy nepochopíš. Ale pohoda. No ak chcete, vy si pokojne choďte niekde sadnúť. Ja sa pôjdem na tie dve hodinky ešte prejsť. Neprišla som do Saint Tropez, aby som nakoniec skončila niekde v plážovom bare s drinkom v ruke. Aj keď, uznávam, aj to má svoje čaro.“

„A nebudeš sa sama báť?“ Mama sa s obavou v očiach zahľadela na svoju staršiu dcéru.

„Mami, nemusíš mať o mňa strach. Vieš, že orientačný zmysel mám dobrý, nestratím sa.“

„Ale tu si v neznámej krajine,“ namietala mama. 

„Francúzštinu ovládam, dohovorím sa.“

„Nuž, keď myslíš,“ ťažko si vzdychla mama. „Ale aj tak nebudem mať pokoj, pokiaľ sa neobjavíš pri autobuse.“

Mama Petre dôverovala, no i tak mala o ňu obavy. Aj keď bola Petra vo svojich takmer osemnástich rokoch mimoriadne zodpovedná osoba a mohla sa na ňu vždy spoľahnúť, materinský inštinkt jej našepkával, že to dobrodružstvo nemusí dopadnúť úplne bez problémov.

„Mami, neboj sa o mňa. Keby náhodou prišlo k najhoršiemu, mobil mám,“ ukázala na malé vrecko na popruhu batoha, „aj peniaze. Keby niečo, volám. Buď tebe alebo Tomášovi. Číslo naňho mám uložené, poradím si. Stretneme sa na parkovisku pri autobuse, dobre?“

„Tak fajn,“ kapitulovala mama napokon, keď pochopila, že žiadne argumenty jej dcéru nepresvedčia o tom, aby ostala s nimi. Keď si niečo vzala do hlavy, vedela byť pelne tvrdohlavá. Celkom isto to zdedila po svojom otcovi. „Ale dávaj si na seba pozor. Autobus odchádza o pol jedenástej, tak tam buď okolo štvrť na jedenásť, dobre?“

„Bez obáv, mami,“ usmiala sa Petra a rozlúčila sa, aby sa mohla osamote vydať v ústrety dobrodružstvu nazvanému Saint Tropez.

Nevedela presne, kam pôjde, ale v jednom mala jasno - chcela zo Saint Tropez vidieť čo najviac. Väčšina ľudí, vrátane jej rodičov, tam išla iba kvôli fotografii známej žandárskej stanice, no ona chcela zažiť viac. Spoznať jeho pravú tvár, atmosféru aj tých najodľahlejších zákutí, kam bežný turista normálne nezavíta. Veď Saint Tropez ponúkalo toľko krás. Prečo by sa mala uspokojiť len s krátkou prehliadkou turisticky najvyhľadávanejších miest? 

Smutne si uvedomila, že má na to iba dve hodiny, ale v konečnom dôsledku, bolo to lepšie ako nič. Nesmela strácať čas.

Zamyslene blúdila uličkami, nasávala ich typickú atmosféru a čo najviac fotila. Keď časom spomienky na dovolenku vyblednú, fotky jej budú pripomínať splnenie veľkého sna.

„Ahoj, nie si ty náhodou naša?“ prihovoril sa jej vysoký kučeravý brunet s očami farby horkej čokolády a šibalským úsmevom, v spoločnosti o hlavu nižšej dievčiny. „Mohla by si nám pomôcť?“

„Jasné, o čo ide?“

„Asi sme sa stratili,“ priznal trochu zahanbene. „Prechádzali sme sa uličkami a odrazu sme ani jeden nevedeli, kde sme.“

„Chápem, ale čo chcete odo mňa?“ Petra sa zatvárila zmätene.

„Pomoc?“ navrhol. „Napríklad tým, že by sme sa k tebe mohli pripojiť?“ 

„Jasné, v pohode. Mimochodom, som Petra.“

„Ja som Jakub a toto je moja priateľka Zuzka.“

„Teší ma,“ usmiala sa.

„Tiež si sa stratila?“ zaujímal sa Jakub.

„Nie, len sa rada túlam uličkami. Orientačný zmysel mám dobrý, takže sa nebojím. A pokiaľ chcete so mnou zažiť dobrodružstvo neprebádaného územia, ste vítaní.”

„Radi. My sme sa práve tiež chceli poobzerať aj po menej známych miestach a takto to dopadlo.“

„Nič sa nedej, pridajte sa ku mne a nestratíte sa,“ usmiala sa Petra. „Tak poďte, pokiaľ máte záujem pokračovať v potulkách uličkami, máme ešte asi hodinku.“

V spoločnosti Jakuba a Zuzky čas plynul ako voda. Zahĺbení do rozhovoru a spoznávania mestečka si neuvedomovali, že odchod autobusu sa približuje nebezpečnou rýchlosťou.

Prvý sa spamätal Jakub. „Kedy vlastne odchádza autobus?“

„O pol jedenástej,“ hlesla Petra, šípiac problém. Pohľad na hodinky jej neblahé tušenie potvrdil. „Čo je o päť minút.“

„No do riti,“ zanadával Jakub. „To nemáme šancu stihnúť. Alebo áno?“

„Ak si švihneme, na parkovisko dorazíme tak o desať - pätnásť minút. Pri troške šťastia nás počkajú.“ Ak nie, tak začne to pravé, nechcené dobrodružstvo. V hrdle mala hrču. Pokašľala to. Mama ju zabije.

Ticho noci a splašený dych bežiacich mladých ľudí prerušilo hlasné zvonenie Petrinho telefónu. „To bude mama,“ dychčala. Vtedy jej došlo, že jej mala zavolať sama, kým bol ešte čas, ale už bolo neskoro. „Pretrhne ako žabu... Áno, mami?“

„Kde si?“ ozval sa nahnevaný hlas na druhej strane linky. „Autobus je pripravený na odchod. Čaká sa už len na teba a nejakých dvoch mladých!“ Hoci sa mama hnevala, Petra v jej hlase vycítila aj strach.

„Som s nimi a práve trielime na parkovisko. O takých päť minút sme tam. Prepáč.“ 

„Autobus čaká už iba na nás? No teda, toto je pekný trapas!“ uškŕňala sa Zuzka po tom, čo Petra hovor ukončila. Petre však do smiechu vôbec nebolo. Prvýkrát mamu sklamala, spôsobila jej strach, zradila jej dôveru. Vždy bola zodpovedná, ako sa toto mohlo stať? 

Mama ju čakala pri autobuse. Už z diaľky Petra videla, že to bude zlé. Naznačoval to mamin postoj - prechádzala sa hore-dolu ako lev v klietke, ruky prekrížené na prsiach. So srdcom až niekde v hrdle dobehla k autobusu, pripravená čeliť maminým výčitkám a hnevu.

„Nastupuj.” 

Jediné slovo a Petra vedela, ako veľmi mamu sklamala. So sklonenou hlavou vystúpila po schodíkoch. Pri Tomášovom sedadle na sekundu zaváhala. Napokon jej to nedalo a obrátila sa k nemu.

„Prepáčte, stratili sme pojem o čase, nechceli sme spôsobiť problémy“, skrúšene sa ospravedlňovala mladému sprievodcovi. Najradšej by sa však prepadla pod zem.

„To nič, občas sa stane, že sa nejaký nešťastník pozabudne,“ usmial sa na ňu Tomáš. „Hlavné je, že ste to nakoniec stihli a neodišli sme bez vás.”

„Ale mne sa to ešte nikdy nestalo, mrzí ma to,“ povedala potichu Petra a s ťažkým srdcom si išla sadnúť na svoje miesto. Nanešťastie, akurát v ten deň sedeli takmer úplne vzadu a musela tak prejsť celým autobusom. Cítila, ako sa všetky oči upierajú na ňu a bolo jej to veľmi nepríjemné. Napriek úsiliu nedokázala nič viac povedať či urobiť. Už ospravedlnenie Tomášovi vyžadovalo veľké množstvo úsilia. Situáciu zachránil šoumen Jakub.

„Ospravedlňujeme sa, mestečko nás tak očarilo, že sme sa do poslednej chvíle nevedeli rozhodnúť, či ostať alebo sa vrátiť do kempu,“ žartoval. Ostatní cestujúci to našťastie prijali s humorom a pochopením, a tak ani mama Petre nič nevyčítala, najmä keď videla, že Petru to naozaj mrzí. Jej pohľad však hovoril jasnou rečou a pre Petru to bolo horšie ako samotné výčitky. Len málokedy na ňu mama hľadela takým pohľadom.

V tú noc išla spať vo veľmi zlej nálade, mala z toho všetkého nepríjemný pocit a hanbila sa pred Tomášom. Zvládnuť tú dovolenku asi nebude také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdalo.