Milovníčka slova a cestovania

Utekala dolu ulicou. Srdce jej išlo vyskočiť z hrude a ledva lapala dych. Ak si chcela zachrániť kožu, musela odtiaľ ujsť čo najrýchlejšie. Ak by ju pristihli pri čine… Ani si nechcela predstavovať, čo by sa stalo, keby ju niekto chytil a na niekoľko rokov by skončila vo francúzskom väzení. Čo by na to povedala mama? Načo vôbec liezla do toho zlatníctva?

Mala toho dosť. Už nevládala. Zahla do nejakej Bohom zabudnutej uličky a chcela sa vydýchať, keď ju upútali zvláštne zvuky. Spočiatku tiché vzdychy naberali na intenzite, až boli také hlasné, že takmer prišla o rozum.

Pri pomyslení na to, čo sa odohráva neďaleko nej očervenela a prudko sa jej rozbúchalo srdce. To snáď nie, pomyslela si a chcela sa odtiaľ čo najskôr vypariť, keď sa z blízkych kríkov náhle vynoril vysmiaty polonahý Tomáš s Alicou po boku. Oblečená len v podprsenke a minisukni sa okolo neho ovíjala ako liana. „Ďakujem, Tomi, bolo to úžasné,” koketne sa usmiala a vášnivo ho pobozkala.

Pri pohľade na dve hrdličky ju pichlo pri srdci. To nemôže byť pravda, nahovárala si a začala cúvať, aby sa od nich čo najrýchlejšie vzdialila.

Prvý ju zaregistroval Tomáš. „Ale ale, koho to tu máme?” uškrnul sa pri pohľade na ňu. „Naša malá Petra, platonicky zamilovaná do mňa, žiarliaca na Alicku, všakže?” vysmieval sa jej a srdce jej prebodávalo milión ostrých bodavých ihličiek. Odkiaľ to mohol vedieť?

„No tak, zlato, a čo keby sa k nám pridala?” navrhla odrazu Alica. „Nemám problém sa so svojou trofejou podeliť.”

„Nie!” vykríkla vydesene a chcela sa dať na útek. Nohy jej však odrazu vypovedali poslušnosť - zdreveneli a nedokázala sa ani pohnúť. Dva páry rúk sa približovali čoraz rýchlejšie… Predtým, než upadla do bezvedomia, hlavou jej prebleskla posledná myšlienka. Radšej ju mali chytiť v tom zlatníctve než toto.

„Nie!” vykríkla Petra vystrašene a vymrštila sa do sedu. Do prívesu prenikali prvé lúče slnka. Chvíľu sa nechápavo obzerala okolo seba a snažila sa pochopiť situáciu. Prečo nie je v tmavej uličke? A kde je Tomáš s Alicou?

Uvedomenie prišlo po chvíli, ako blesk z jasného neba. Bol to iba sen, uľahčene si vydýchla. Zaplavil ju pokoj. Splašené srdce prestalo zbesilo biť. Vyčerpane si znovu ľahla.

No nech sa akokoľvek snažila ešte zaspať, spánok nie a nie prísť. Hlavou jej vírili zmätené myšlienky, v ktorých hral hlavnú úlohu práve Tomáš. Prečo sa mi ten chlap montuje ešte aj do sna? zlostila sa. Nerozumela tomu. Predsa nemohlo byť možné, aby na ňu takto vplýval neznámy muž. Bol síce sympatický, to musela uznať, ale nič k nemu cítiť nemohla. Veď ho vôbec nepoznala. Ale bolo to naozaj tak? 

So znepokojením si uvedomovala, že jej predsavzatie nevšímať si Tomáša viac ako bude nutné, naberalo vážne trhliny. Ako si ho mala nevšímať, keď ju strašil dokonca aj vo sne?

„Do šľaka aj s chlapom,“ frustrovane zamrmlala, keď to po hodine márneho snaženia sa a prevaľovania vzdala. Pochopila, že už jednoducho nezaspí. V to ráno jej to už nebolo súdené. S povzdychom sa vyšuchtala z postele, potichu, aby nerušila spiacu Lenku, vytiahla z kufra knihu a prešla do obývacej časti prívesu. „To je snáď zlý sen, takto skoro vstávať,“ šomrala pri pohľade na hodinky, ukazujúce pol siedmej ráno. Do raňajok zostávala ešte hodina. 

Otvorila knihu na poslednej prečítanej strane a ponorila sa do obľúbeného príbehu. Dúfala, že aspoň takto nájde pokoj. Chvíľu sa jej to celkom darilo, no odrazu sa vôbec nedokázala sústrediť. Keď sa pristihla pri tom, že jednu a tú istú vetu číta dookola a stále jej nedáva zmysel, frustrovane knihu zatvorila a zahľadela sa na protiľahlú stenu. Dnes zrejme vážne nemala svoj deň. „To snáď nie je možné,“ povzdychla si a pýtala sa sama seba, čo sa to s ňou odrazu deje. Nikdy sa takto nesprávala. Dokonca, ani keď bola čerstvo zamilovaná do Alexa. Tak prečo sa, dopekla, teraz správa ako zmyslov zbavená? Nech sa snažila zamestnať svoju myseľ akokoľvek, stále mala pred očami tú scénu zo sna a Tomášov pohľad, akým hľadel na tú mrchu. Nechcela si pripustiť, že by ju k Tomášovi niečo tiahlo, no neustále musela myslieť na to, či sa Alici aj v skutočnosti podarí Tomáša dostať. A zakaždým pri tej predstave pocítila bolestivé pichnutie pri srdci, presne ako v tom sne.

Odrazu sa otvorili dvere na ich spálni a do obývacej časti vošla rozospatá Lenka. Pri pohľade na Petru prekvapene nadvihla obočie. Nestávalo sa často, aby jej sestra bola hore skôr než ona.

„Ty nemôžeš spať, keď už strašíš?“ zahundrala a zamierila priamo k malej chladničke, odkiaľ vybrala vychladenú minerálku a napila sa.

„Uhádla si. Mala som zlý sen.“

„Čo si sa utopila priamo na francúzskej riviére?“ 

„Haha, veľmi vtipné…“

„Koľko je vlastne hodín?“ zívla Lenka.

„Sedem. Raňajky sú o pol hodiny.“

„Tak to sa mi už neoplatí vrátiť sa do postele. Asi sa pôjdem osprchovať… Len keby sa mi chcelo ísť cez pol kempu,“ šomrala Lenka.

„Nepreháňaj. Je to len dvesto metrov. A koniec koncov, môžeš sa osprchovať aj tu.“

„Šibe ti? V studenej vode? Dosť čo je to more studené, to sa mám ešte v tej ľadovej vode aj sprchovať? Ani omylom. To radšej pôjdem na raňajky neosprchovaná, aj tak sa budem celý deň máčať v mori.“

„Ako myslíš.“ Petra mykla plecom. „Pre mňa za mňa raňajkuj aj v pyžame.“

„Dobrý nápad,“ uškrnula sa Lenka. „Aspoň sa nebudem musieť stokrát prezliekať.“

***

„Čo máme dnes na pláne?“ zaujímal sa otec pri raňajkách. Sedeli za plastovým stolom pred prívesom a pochutnávali si na pravej chrumkavej francúzskej bagete s kúskom masla, šunkou a syrom.

„Večer výlet do Saint Tropez, inak nič špeciálne,“ oznámila mama.

„Pôjdeme na pláž, nie?“ ozvala sa Petra. „Nebudeme predsa celý deň sedieť tu. Mimochodom, netreba ísť zaplatiť ten výlet?“ 

„Nie, mama ho vyplatila už včera večer, tesne po tom infostretku,“ informoval Petru otec.

Hoci by to Petra nepriznala ani za milión, trochu ju to zabolelo. Tajne dúfala, že bude môcť Tomáša aspoň na chvíľu vidieť osamote, bez prítomnosti ostatných účastníkov zájazdu. Aj napriek nadľudskému úsiliu myslieť na niečo iné mala totiž neustále pred očami sprievodcove nádherne hlboké modré oči.

***

„Ahoj, ty si z nášho zájazdu, však?“ prihovorilo sa Petre na pláži dievča v jej veku. Petra zdvihla zrak od knižky, ktorú čítala, a dievča si rýchlo premerala pohľadom. Bola asi rovnako vysoká ako ona, dlhé plavé vlasy mala stiahnuté gumičkou a na hlave biely klobúčik. Oblečené mala jednoduché bledomodré letné šaty, ktoré jej veľmi pristali. Stála vedľa Petrinej osušky a zvedavo si ju obzerala.

„Ahoj, áno,“ usmiala sa na neznáme dievča. Bolo jej povedomé ešte z autobusu, matne si spomínala, že sedela niekde pri zadných dverách. „Som Petra.“

„Eva,“ usmiala sa plavovláska. „A toto je moja sestra Jana,“ ukázala na práve prichádzajúcu vyššiu dievčinu s vlasmi medenej farby a orieškovými očami. „Jani, toto je Petra, je z nášho autobusu.“

„Viem,“ pretočila Jana očami. „Ahoj.“

„Nevadilo by ti, keby sme sa zložili pri vás?“ pokračovala Eva, poškuľujúc po voľnom mieste vedľa Petry.

„Ty si trápna, prečo by im to malo vadiť? Veď pláž je verejná,“ zašomrala Jana. Petra si nemohla pomôcť, ale neskutočne jej svojimi komentármi pripomínala Lenku. Ak si tie dve nájdu spoločnú reč, bude to katastrofa.

„Jasné že nie, to je samozrejmé,“ rýchlo odpovedala, aby náhodou Jana nepokračovala  v ďalšom hundraní. „Aspoň budem mať spoločnosť. A inak, toto je Lenka, moja mladšia sestra,“ predstavila dievčatám Lenku, ktorá sa práve vracala z mora. „Lenka, toto sú Eva a Jana, sedeli v našom autobuse, pamätáš si ich?“

„Ani moc nie,“ mykla Lenka plecami. „Ale ahojte. Počuj, ségra, nevieš, kde sú naši? Nutne potrebujem prachy na tú kukuricu, či čo to ten sexy týpek roznáša po pláži.“ 

Petra sa pozrela smerom, ktorý naznačila Lenka. „Myslím, že to bude predražené, ale skúsiť to môžeš. Oco spomínal, že ide tuto do baru na pivo, tak mama bude asi s ním.“

„Okej, idem za nimi. Čaute zatiaľ,“ pozdravila Evu s Jankou a už jej nebolo.

„Tá tvoja sestra nie je veľmi priateľská, či…?“ prehlásila Eva so zamysleným výrazom. Jana sa medzitým vyzliekla do plaviek a so slovami „Tu je nuda, idem si zaplávať,“ sa rozbehla do mora.

„Plieska ňou puberta, tak má všetko a všetkých na háku, ale inak nie je zlá.“ Petra pocítila potrebu zastať sa Lenky. Aj keď jej v poslednom čase neskutočne liezla na nervy a privádzala ju svojím pubertálnym správaním do šialenstva, bola jej sestra, rovnaká krv a rodina predsa musí držať spolu.

„Presne ako moja sestra,“ zasmiala sa Eva. „V poslednom čase je na nevydržanie, veď si videla, všetko je nuda, všetci sú trápni… Budú si rozumieť.“

„Len dúfam, že to tu neobrátia hore nohami,“ povzdychla si Petra, vediac, aká je Lenka ľahko ovplyvniteľná. Nie raz sa pre to s rodičmi v minulosti hádali. Zakaždým, keď sa v triede niečo zomlelo, jej sestra pri tom nemohla chýbať.

„Verme, že nie. A vieš čo? Už na to nemyslime a radšej... Poďme do vody!“ zvolala náhle Eva, čím spôsobila Petre slabší šok. „Vyhlasujem vodnú bitku!“

Petra sa so smiechom zdvihla z osušky a nasledovala svoju novú kamarátku do vody. Bola Eve vďačná, že sa jej prihovorila, sama by sa k tomu možno neodhodlala, čo by bola veľká škoda. Aj za ten krátky čas, čo sa poznali, pochopila, že s Evou sú na rovnakej vlnovej dĺžke a bola presvedčená o tom, že si budú rozumieť.  A vďaka tomu, že Eva s rodičmi a so sestrou bývali len niekoľko prívesov od nich, bolo jasné, že sa z nich dvoch práve stala nerozlučná partia. A keďže vo dvojici utekal čas vražedným tempom, pomaly nastal čas večere. Výlet do Saint Tropez sa približoval míľovými krokmi.