Milovníčka slova a cestovania

Petra sa zo sprchy vrátila vo chvíli, keď sa v kempingu začala vydávať večera. Cestou k prívesu si všimla, že pred výdajným okienkom sa tvoril rad čakajúcich klientov. Lákavá vôňa jedla dráždila zmysly. Náhle si uvedomila ako veľmi je hladná. Príjemne unavená pobytom vo vode sa tešila na večeru tak ako nikdy predtým. Prevesila osušku a mokré plavky na šnúru pred dverami obytného prívesu a spolu s rodičmi sa zaradila medzi ostatných hladných dovolenkárov. 

Kým prišli na rad, objavila sa aj Lenka. Pri pohľade do tanierov klientov sediacich pred jedným zo stanov sa znechutene mračila. „Paradajková polievka a soté s ryžou? Práve to, čo nemám rada,” ohŕňala nosom. „Prečo nemôžme mať jedlo na výber?”

„Pretože to tu nie je možné?” odsekla jej Petra otázkou. „Bože, Lenka, musíš zakaždým na všetko šomrať?”

„Hej, musím. Lebo toto sa nedá jesť.“

„Ako vieš? Ešte si to neochutnala.“

„Vyzerá to nechutne. Mali sme ísť niekam do hotela, tam by sa určite dalo vybrať niečo jedlé,” hundrala Lenka ďalej. „Ale to by nemohla byť Petra zamilovaná do predraženej francúzskej riviéry, kde si hotel nemôžeme dovoliť…”

„Lenka, už dosť,” tvrdo prerušila dcérine sťažovanie sa mama. „Už mi to tvoje večné hundranie vážne lezie na nervy. Nechceš jesť? Nech sa páči, vráť sa do prívesu a nejedz. Ale v tom prípade, do raňajok nič iné nedostaneš.”

„Tak fajn,” zasyčala Lenka a s výrazom vraha si prevzala od kuchára svoju tácku. Naštvane odkráčala k prívesu, nasledujúc svojich rodičov a sestru. Šmarila tácku na stôl a znechutene si premeriavala večerné menu. Celý čas mlčala a vo svojej porcii sa len prplala, nezjedla takmer nič.

Petra nad ňou nechápavo krútila hlavou. Nikdy nevedela pochopiť, ako môže jej sestra neustále všetko kritizovať. Ona, na rozdiel od Lenky, nikdy nemala s jedlom problém. Od malička zjedla všetko, čo mala na tanieri. Často si z toho robila vtipy, že nezje len to, čo zje ju. Lenka, tá bola iný prípad. Obvykle ofrflala všetko, čo sa dalo. A z času na čas radšej držala hladovku, než by mala zjesť niečo, z čoho sa jej, podľa jej slov, dvíhal žalúdok. Ak mama dúfala, že na dovolenke jej mladšia dcéra nebude robiť problémy a od hladu zje všetko, zrejme sa prepočítala.

Ako už Tomáš vopred avizoval, po večeri, keď všetci dojedli a vrátili použitý riad spať do kuchyne, nasledovalo informačné stretnutie. Na ňom svojich klientov oboznámil so všetkým dôležitým, čo sa týkalo vybavenia kempingu a jeho okolia, stravy a výletov. Upozornil ich aj na to, že ak by im v obytnom prívese či stane čokoľvek chýbalo, alebo by bolo pokazené, aby sa naňho bez váhania obrátili.

„Ako som vám už povedal, bývam hneď v tom prvom stane pri kuchyni. Oficiálne mám určené hodiny pre klientov, ktoré nájdete na infonástenke, ale ak som u seba aj mimo nich, rád poslúžim. Ale určite ma tu nájdete počas raňajok, obeda a večere. Na nástenke je okrem iného uvedený aj mobil na mňa pre prípad, že by ste potrebovali niečo v čase, keď riešim veci mimo kempu, alebo keby sa, nedajbože, niekomu niečo stalo a potreboval by pomoc. Telefónne automaty sú tu takmer na každom rohu. Zopár ich je aj na hlavnej recepcii na začiatku kempu, pri hlavnej bráne. Tak si to číslo zapíšte a noste ho stále so sebou. Možno sa vám raz zíde. Aj keď... Osobne dúfam, že ho nikdy nebudete potrebovať,“ usmial sa. Vidiac nechápavé pohľady klientov, pokračoval. „Viete, už párkrát sa mi stalo, že sa počas fakultatívneho výletu ľudia pozabudli a neprišli na miesto odchodu v dohodnutom termíne. Nuž sme museli odísť bez nich. Tých nešťastníkov vtedy zachránil práve kontakt na mňa, keď som im cez telefón dal inštrukcie, ako sa dostať do kempu. Len dúfam, že to nebude váš prípad. A keby náhodou, už budete vedieť, čo máte robiť,“ veselo žmurkol a sledoval, ako sa vydesené napäté tváre pomaly uvoľňujú. „Apropo, výlety. Najbližší výlet je už zajtra, je to večerný výlet do Saint Tropez. Kto má záujem, najneskôr v priebehu zajtrajšieho dopoludnia sa treba zapísať a zaplatiť príslušnú sumu, uvedenú na nástenke. Ako sa hovorí, kto prv príde, ten prv melie. Hlásiť sa môžete už aj teraz po skončení infostretka. Všetky ostatné výlety budú vypísané na nástenke. Vždy sa treba zapísať a hlavne zaplatiť najneskôr deň pred odchodom. Ako som už naznačil, kapacita je obmedzená možnosťami autobusu, tak dlho neotáľajte, aby ste potom neľutovali,“ dokončil Tomáš svoj príhovor a zamyslel sa. „To je z mojej strany nateraz všetko, máte nejaké otázky?“ Chvíľu čakal, prebehnúc pohľadom po klientoch, no keď žiadna otázka neprichádzala, rozhodol sa prelomiť rozpačité ticho. „Ešte mám pre vás spolu s naším kuchárom Tiborom jedno malé prekvapenie. Býva dobrým zvykom, že na začiatku pobytu umožníme dovolenkárom ochutnať nejaké miestne špeciality. Nebude tomu inak ani teraz. Nuž vás teraz srdečne pozývam na malú ochutnávku francúzskeho vína a syrov.“

Tomáš s úsmevom zaznamenal, že medzi ľuďmi to ako obvykle zašumelo a na ich tvárach sa objavil výraz prekvapenia. „Prajem vám dobrú chuť. A ak už na mňa naozaj nič nemáte, tak aj dobrú noc,“ usmial sa. „Ak by ste predsa len niečo potrebovali, som u seba,“ dodal a rozlúčil sa.

Odrazu to v jedálni zázračne ožilo. Ľudia akoby sa náhle prebrali z tranzu a ako na povel sa presunuli ku stolom. Vzájomne sa predbiehali v tom, kto čo skôr ochutná. Vína a syrov bolo dosť, nebol dôvod sa obávať, že by sa niekomu neušlo, no aj tak sa na to všetci vrhli ako včely na med. Ako keby polovica dovolenkárov týždeň nejedla a nepila. 

O chvíľu sa všetci vytratili a jedáleň sa vyprázdnila. Unavení rodičia s Lenkou si išli ľahnúť a Petra osamela. Napriek tomu, že bola príjemne unavená po kúpaní v mori, do postele sa jej vďaka výdatnej popoludňajšej sieste ešte nechcelo. No nepozdávalo sa jej ani sedenie osamote pred prívesom, tak sa po krátkom premýšľaní rozhodla, že sa pôjde trochu prejsť. Snáď ju osviežujúci večerný vzduch unaví. Automaticky zamierila smerom na pláž.

Kráčala pomaly, nemala sa kam ponáhľať. Slnko sa pozvoľna skláňalo k obzoru a Petra si ten postupný prechod dňa k noci nesmierne užívala. Už ako dieťa milovala pokojné prechádzky pri západe slnka. Pri Lenke však veľa možností nemala. Tá milovala nákupy, skúmanie rôznorodého tovaru v obchodoch, čo pre zmenu nebavilo Petru. Jedinú výnimku tvorilo nakupovanie suvenírov a iných maličkostí, pri ktorých neskôr rada spomínala na prežité chvíle na dovolenke.

Prechádzala sa po vlhkom piesku, teplé more jej obmývalo nohy a zhlboka nasávala soľou presýtený vzduch. Neďaleko od nej zaškriekala čajka. Krvavo červené zore v nej vyvolávalo pokoj a šťastie. Nevedno ako dlho sa prechádzala, úplne stratila pojem o čase, no s určitosťou vedela, že práve na túto chvíľu bude ešte dlho spomínať. Ľutovala iba jedno. Že tieto vzácne chvíle ticha a pohody s ňou nemôže zdieľať Laura, najlepšia kamarátka, spolužiačka a spriaznená duša v jednej osobe. Kto obe dievčatá bližšie nepoznal, mylne ich považoval za sestry.

Pomaly sa ochladilo a Petra sa rozhodla vrátiť do kempu. Než sa príjemne unavená uložila do postele, nezabudla poslať Laure krátku esemesku, s prísľubom, že hneď zajtra jej kúpi tú najkrajšiu pohľadnicu v okolí a všetko jej podrobne popíše.

Zaspávala s úsmevom na tvári a s myšlienkami na Saint Tropez. Zajtra sa konečne dočká.