6. kapitola
Hlučná výmena názorov vytrhla Petru zo sladkého driemania. Z tónov hlasov, ozývajúcich sa z obytnej miestnosti, jej bolo jasné, že Lenka sa opäť pohádala s rodičmi. Určite zase kvôli nejakej blbosti, pomyslela si.
Pokrútila nad sestriným správaním hlavou a nahlas si vzdychla. Čo si pamätala, ona v Lenkinom veku odvrávala len málokedy a takmer nikdy sa nebúrila a nehádala s rodičmi či inými dospelými. Samozrejme, nie vždy súhlasila s ich názormi, no rešpektovala ich a zakaždým sa snažila urobiť to, čo sa od nej vyžadovalo. Aj keď si o tom myslela svoje. Ale Lenka, tá bola iný prípad. Od malička rebel. Večne nespokojná, večne urazená. Za každých okolností odhodlaná dosiahnuť to, čo chcela.
„Mama povedala nie," zadunel prívesom nahnevaný otcov hlas. „Tak to konečne pochop!"
„Ale prečo?" nevzdávala sa Lenka v snahe dosiahnuť niečo, čo zatiaľ pre Petru ostávalo zahalené rúškom nevedomosti. „Veď už nie som malé decko!"
„Možno nie si malé decko," odsekla mama príkro, „ale občas sa tak správaš."
„Tak teda díky," naštvane zasyčala Lenka, a o necelú sekundu sa rozrazili dvere na dievčenskej spálni, až sa Petra vyľakane mykla.
„Čo sa deje?" zaujímalo ju, keď Lenka trucovito vyliezla na hornú posteľ a bez slova si ľahla. „Leni?" ozvala sa po chvíli nepríjemného ticha. „Stalo sa niečo?"
„Ako keby ťa to zaujímalo," hundrala Lenka.
„Ale mňa to zaujíma. Hádali ste sa tak hlasno, až ste ma zobudili, tak by som rada vedela, čo sa deje."
„No čo asi?" vyštekla Lenka. „Fotrovci si zase myslia, že som malé decko, ktoré treba neustále držať za ručičku."
Petra radšej prehltla poznámku o tom, že mama mala pravdu a Lenka sa niekedy naozaj správa ako malé rozmaznané decko, keďže nechcela prilievať olej do ohňa.
„O čo ide?"
„Tak keď nedáš pokoj... Chcela som ísť ešte pred večerou k moru, okúpať sa, ale samú ma nepustia. A oni ísť nechcú, vraj sú obaja unavení z tej cesty. Hovno unavení, nechce sa im."
Petre prišlo Lenky ľúto. Aj keď v tomto prípade dávala za pravdu mame, držať Lenku zavretú nasilu v prívese neveštilo nič dobré. Isto by to do večera vyvrcholilo do poriadnej hádky.
Rýchly pohľad na hodinky jej napovedal, že do večere ostávajú necelé tri hodiny. To je dosť času na popoludňajšie kúpanie. Aspoň využije ten čas do večere zmysluplne, nie iba bohapustým vylihovaním v posteli. Napokon, aj tak by už nezaspala.
Posadila sa, zívajúc sa pretiahla a odšuchtala sa do obývacej časti.
„Čo sa to tu dialo? Prečo ste sa hádali?" zisťovala od mamy, ležiacej na gauči, keď sa napila z fľaše minerálky, ktorú kúpili počas dopoludňajšej prechádzky.
„Lenka chcela ísť k moru," vzdychla mama a uprela pohľad na staršiu dcéru.
„A to je problém?" opýtala sa, tváriac sa, že nevie, o čom sa ešte donedávna hádali.
„Áno. Pretože mňa bolí hlava a chcela som si oddýchnuť. A ocovi sa samému nechcelo, chcel si trochu čítať."
No jasné. Otec a knihy. Keď sa do nejakej zahĺbi, je nepoužiteľný. Lásku ku knihám zdedila po ňom. „No a? Nemôže ísť sama?"
„Nie. Samu ju nepustím."
„Je tam toho... Bojí sa o mňa ako keby som bola sopľavé decko," hundrala stále nahnevaná Lenka, ktorá sa jej odrazu objavila za chrbtom. „To tu mám ako teraz sedieť na riti, kým nebude čas večere?" vybuchla. Lenkine správanie Petru iba utvrdilo v jej presvedčení, že čím dlhšie bude Lenka držaná proti svojej vôli v prívese, o to to bude horšie.
„Slečna, dávaj si pozor na jazyk," zasyčala mama a bolestivo sykla.
„Aby ste sa nezbláznili," zagánila na ňu Lenka. Vidiac však mamin nahnevaný a ubolený pohľad, zaváhala a rozhodla sa radšej vrátiť do spálne.
„A keby som s ňou išla ja?" ozvala sa Petra znenazdajky. Lenka prekvapene zastala na prahu dverí.
„Nemusíš sa premáhať," zahundrala, no na svoje vlastné prekvapenie pocítila voči sestre vďačnosť. Aj snaha sa cení.
„Nerobím to nasilu. Zaplávať si pred večerou znie ako fajn nápad. Som z tej cesty úplne stuhnutá. Ale pokiaľ nechceš ísť so mnou, môžem ísť aj sama..."
„Chcem." Lenka vzdorovito zdvihla bradu. „Ale pochybujem, že nás pustia."
„No pokiaľ pôjdete spolu..." Mama mykla plecom. „Hlavne sa pri prvej príležitosti nezabite."
„Neboj, neutopím ju," snažila sa Petra odľahčiť napätú situáciu.
„Haha. Fakt vtipné," ironicky sa zasmiala Lenka a pretočila očami. „Skôr utopím ja teba než ty mňa," neodpustila si uštipačnú poznámku, ktorou sestre opäť raz pripomenula, že sú veci, hoci ich nie je veľa, v ktorých je lepšia ako ona, slečna dokonalo perfektná. Patrilo k nim aj plávanie.
Petra si radšej zahryzla do jazyka, aby nevypustila z úst to, čo sa jej dralo na jazyk a namiesto toho sa na Lenku usmiala. „Tak sa choď prezliecť do plaviek ak chceš ísť."
„Díky, ségra," zašepkala Lenka takmer nečujne, keď o päť minút neskôr kráčali cestičkou k pláži.
Kráčali mĺkvo, akoby sa báli, že keď prehovoria, rozbijú to chvíľkové prímerie medzi nimi. Petre bolo jasné, že tento pokojný stav dlho nevydrží a do večera si minimálne ešte raz, dvakrát skočia do vlasov.
Po príchode na pláž sa Petra zhlboka nadýchla slaného morského vzduchu. Tak veľmi jej už chýbal. Bolo to dávno, čo boli naposledy na dovolenke. Štyri roky sú dlhá doba, zvlášť pre ňu, ktorá miluje more najviac na svete. Rodičia síce nezarábali najhoršie, ako rodina si nežili zle, ale každoročná dovolenka v zahraničí pre nich bola jednoducho luxus. Radšej si na niekoľko týždňov vyrazili na rodinnú chatu. A hoci v malebnej dedinke na západe Slovenska, obkolesenej horami, no zároveň blízko obľúbeného kúpeľného mestu zakaždým prežila nádherné leto, nebolo to pravé orechové. Niečo jej tam chýbalo. Preto si každú z dovoleniek pri mori neskutočne užívala a snažila sa z tej atmosféry nasať čo najviac, aby mala nasledujúce roky z čoho čerpať a na čo spomínať.
„Ktorá bude prvá vo vode?" vytrhla ju z premýšľania Lenka.
Usmiala sa. Hoci sa za posledné mesiace, ba i roky, v ich vzájomnom vzťahu zmenilo veľa, toto sa nezmenilo. Detská súťaživosť, ktorá ich sprevádzala od prvej spoločnej dovolenky, im ostala.
Bez varovania hodila plážovú tašku na zem, strhla zo seba kraťasy a rozbehla sa do vody. Zmätenú Lenku nechala za sebou.
„Pekný podraz," zašomrala Lenka, keď pár zábermi doplávala k Petre. „Vždy musíš byť vo všetkom prvá, čo?"
A opäť boli tam, kde predtým. Lenka ju celý čas ignorovala, plávala od nej čo najďalej, no Petre to vôbec neprekážalo. Jedným očkom ju sledovala, aby si bola istá, že je v poriadku, a sama si plávala bližšie k brehu. Keď mala plávania dosť, vyšla z vody, rozprestrela si na piesok plážovú osušku a nastavila svoje unavené telo slnečným lúčom. Konečne bola vo svojom živle. Spokojná a šťastná.
Keď sa vrátili do prívesu, mama už bola poriadne nervózna. Do začiatku výdaja večere ostávalo desať minút, akurát čas na rýchlu sprchu.
„Prepáč, mami, trošku ma to slniečko zmohlo a zadriemala som," ospravedlňovala sa Petra, keď si brala suchý uterák a tričko na prezlečenie. „Našťastie ma Lenka zobudila."
„Naozaj?"
„Fakt. Nie je taká nespoľahlivá, ako si myslíš. Mohla by si jej konečne začať dôverovať," zašomrala a už jej nebolo.
Lenka za ňou nechápavo hľadela a neverila vlastným ušiam. Čo sa tej Petre stalo? Správala sa ako vymenená. Akoby odrazu zabudla na všetko, čím si obe v posledných mesiacoch prešli. To nebolo normálne. Buď mala niečo za lubom, alebo... Pokrútila hlavou a mykla plecom. Nenechá si podobnými myšlienkami pokaziť dovolenku. Keď už na ňu musela ísť, tak si ju poriadne užije. Nech to za to stojí.