Milovníčka slova a cestovania

Nervózne sa prechádzal hore-dolu po stane. Prečo zakaždým, keď si urobí nejaké plány, musí zasiahnuť vyššia moc a všetko mu prekaziť? Zlostne kopol do otvoreného kufra, až odtiaľ vypadol pár špinavých ponožiek. Zahrešil. Namiesto toho, aby si mohol užiť pár dní voľna a odreagovať sa, naskočí zase do šialeného kolotoča sprevádzania, riešenia problémov a falošných úsmevov na otravných klientov. Tešil sa na svoju posteľ, že sa konečne normálne vyspí a oddýchne si. Na lenivé rána bez budíka a neustálej pohotovosti a stresu, kde sa čo pokazí. Na to, že po dlhom čase sadne na vlak a urobí si výlet za Petrou. No nie nadarmo sa hovorí, že človek mieni, Pán Boh mení. V Tomášovom prípade to platilo dvojnásobne.

Tomáš, mrzí ma to, ale musíš ostať ešte jeden turnus. Michalovi prišlo cestou zle, zrejme infarkt a odviezla ho záchranka. Momentálne nemám nikoho ako náhradu, znel mu v hlave šéfov hlas. „Do prdele,“ frustrovane si vzdychol. Michal si fakt nemohol vybrať lepší čas na pobyt v nemocnici. 

Takže sa môže nanovo vybaliť. A vyriešiť, kde si operie veci. Kto mohol pred týždňom tušiť, že si pobyt neplánovane predĺži?

Keď o pol hodiny neskôr ležal v posteli, premýšľal, ako na túto správu zareaguje Petra. Tušil, že nebude nadšená. 

***

Ráno zastihlo Petru nepripravenú. 

Keď mama vošla do izby, aby ich zobudila na raňajky, práve sa jej snívalo o tom, ako sa ruka v ruke s Tomášom prechádza po nočnej pláži. Kráčali po morskom brehu, nad hlavami im svietil jasný mesiac, žiarili hviezdy a chladné more im nežne hladilo pokožku bosých nôh. Nečakaný budíček bol pre ňu ako studená sprcha. „Ešte chvíľu,“ zamumlala z polospánku. „Chcem dosnívať ten krásny sen, čo sa mi sníval.“

„Tak to teda nie,“ rázne zavelila mama a z oboch dievčat strhla prikrývky. „Vedeli ste ponocovať, musíte vedieť aj vstať.“

„Mamí,“ zaskučala Lenka z hornej postele. „Nehuč tak a nechaj ma spať.“

„Keby som hučala, vyzeralo by to inak,“ oborila sa na ňu mama. „A žiadne vyspávanie, mladá dáma, o pol hodinu sú raňajky. Dovtedy sa musíte umyť a prezliecť, aby sme mohli zbaliť aj posledné veci.“

„Ale no tak…Veď to je dosť času...“

„Lenka,“ dôrazne ju varovala mama. „Nechci ma naštvať a okamžite vstávaj. Aspoň jeden odchodový deň by mohol byť kľudný a bez stresu.“

„Toto je tyranstvo,“ šomrala Lenka, keď o malú chvíľu s obrovským zívaním zliezala z postele. „Furt to isté dookola… Hej, ségra, vstávaj,“ štuchla do Petry, ktorá sa medzičasom otočila na druhý bok, ku stene. 

„Uhm?“

„Vstávaj. Mama je dosť nasraná, nemali by sme zbytočne provokovať.“

„Okej, idem,“ ťažko si vzdychla a namáhavo sa posadila na posteli. „Ale asi ťa zabijem.“

„Mňa? Prečo?“

„Ty môžeš za to, že sme nevyspaté. Ja som chcela ísť domov skôr.“

„Nezačínaj zase.“ Lenka pretočila očami a vzala si zo stoličky uterák a pripravené oblečenie. „Stačí, že budem musieť celý deň počúvať nabrúsenú mamu. Nie je šanca, aby sa mi podarilo na chvíľu vypariť sa. Veď to poznáš,“ zašomrala a opustila spálňu.

„Tak fajn, ale ak ma bude z nedostatku spánku kvôli tebe bolieť hlava, tak si ma neželaj,“ zakričala Petra za odchádzajúcou Lenkou. Odpoveďou jej bolo iba tlmené uchechtnutie. 

„Potrebujem kávu,“ zašomrala Petra, keď položila tácku s raňajkami na plastový stolík a unavene sa zviezla na stoličku. Spala príliš krátko, bola neskutočne unavená, nervózna a začínala ju bolieť hlava. Nepomohla jej ani osviežujúca sprcha. Už ostávala iba prvá pomoc v podobe silného životabudiča.

„Odkiaľ by som ju asi tak zobrala?" zavrčala mama nervózne. Akoby nestačilo, že jej svojím hundraním liezla na nervy Lenka. Musí sa pridávať ešte aj Petra? Naozaj nikdy nebudú mať posledný deň dovolenky pokojný a bez stresu? „Vydrž do mestečka, dáme si kávu tam.“

„Nie, potrebujem ju teraz, inak sa zbláznim.“

„Tak v tom prípade máš smolu. Teraz ti ju nemám ako zohnať. Tak nevymýšľaj a jedz. Do deviatej musíme vypratať a upratať príves.“

„Fajn,“ zahundrala a natrela si bagetu kúskom masla a džemom. Kým prežúvala, premýšľala, ako sa dostať ku káve skôr ako o niekoľko hodín. Vtom jej napadla spásonosná myšlienka. „Pôjdem za Tomášom,“ rozhodla sa. Aj tak ho chcela vidieť a byť s ním ešte pred odchodom chvíľu sama. „Ten isto bude mať kávu.“

„Zbláznila si sa?“ Mama na ňu hľadela ako na blázna.

„Nie. Prečo?“

„Odkedy sprievodca rozdáva klientom kávu?“

„Ale ja nie som obyčajná klientka,“ bránila sa s plnými ústami. Prineskoro si uvedomila, čo vlastne povedala. Mamine rozšírené oči, otcov prekvapený výraz a Lenkin pobavený úškrn hovorili jasnou rečou. Pochopili. 

„Ty s ním niečo máš?“ vyjachtala mama po chvílkovom šoku.

„Zatiaľ nič, neboj sa.“

„Tak to za ním si sa každý večer vytrácala… A ja som si myslela, že chodíš za niekým z tých mladých vo svojom veku.”

„Hovoríš, ako keby mal Tomáš neviem koľko,“ ohradila sa Petra dotknuto. „Pritom má len…“ Koľko rokov vlastne má? Uvedomila si, že o ňom takmer nič nevie. Len to, že študuje na vysokej škole, chce byť učiteľom, je polovičný Francúz, má staršiu sestru a má podobný hudobný vkus. Nič moc. „Ešte študuje na výške, nemôže byť teda oveľa starší.“

„Aj tak... Neviem, či je práve on vhodný pre teba.“

„Tak v tom prípade mi neostáva nič iné, len to vyskúšať. A teraz ma ospravedlňte, idem si zohnať tú kávu,“ oznámila a vstala od stola.

„A vypýtala by si aj mne?“ ozvala sa Lenka, ktorá sa doteraz len ticho prizerala.

„Ty už piješ kávu?“ opýtala sa Petra prekvapene a zastala s táckou v ruke.

„Občas,“ mykla Lenka plecom. „Keď nič lepšie poruke nie je,“ preniesla potichu smerom k Petre a veľavýznamne na ňu žmurkla.

„Jasné, pochopila som… A neboj, vezmem aj pre teba.“

„Díky,“ vďačne sa usmiala Lenka.

„Niečo mi ušlo?“ spýtala sa mama po Petrinom odchode a podozrievavo nadvihla obočie.

„Nie, malo by?“ nervózne pípla Lenka. Nesmú sa to dozvedieť. Zabili by ju. „To máme s Petrou len takú hru,“ zahovárala. „Šifru. Pre čokoládu.“ Hrdo sa usmiala. Vynašla sa, mama nebude mať podozrenie. Akurát bude musieť pre istotu varovať Petru.

***

Už od rána mal Tomáš zlú náladu. Odkedy vstal - v ten deň zrejme ľavou nohou - nebol vo svojej koži. Celú noc ho trápili čudné desivé sny a teraz ho čakala nepríjemná úloha. Oznámiť Petre, že sa s nimi na Slovensko nevráti.

Narazili na seba pri kuchyni. „Ahoj, nemáš náhodou kávu?“ spustila Petra s úsmevom, ktorý jej zamrzol pri pohľade do Tomášovej strhanej tváre a na kruhy pod očami. 

„Poď so mnou,“ vyzval ju s neprítomným výrazom, akoby ju vôbec nevnímal, a zamieril do stanu. „Nevšímaj si ten bordel,“ upozornil ju a zdvihol zo zeme pohodené tričko. „Veronika mi často vyčíta, že som bordelár, ale nikdy mi neuprace.“

„Kde je vlastne teraz?“

„Odišla. Ale to nie je podstatné. Musím ti povedať niečo dôležité.“

„Deje sa niečo? Desíš ma.“

„Mám zlé správy. “

Petra zmeravela. Mysľou jej prebehlo niekoľko katastrofických scenárov, jeden nepravdepodobnejší než druhý. 

„Musím tu ostať ešte jeden turnus.“

„Čože?“ Petra cítila, ako jej v krku rastie guča. „Prečo?“

„V noci mi volali z cestovky. Kolega dostal po ceste slabý infarkt. Museli ho previezť do najbližšej nemocnice. A bolo jednoduchšie, aby som tu ostal ja, ako zháňať náhradného sprievodcu.“

„Aha.“ Petra mala pocit, že sa jej rúca svet. Konečne bolo medzi nimi všetko v poriadku, a teraz toto? Bolo to ako neočakávaná facka. Dovtedy si nepripúšťala možnosť, že by Tomáš mohol zostať vo Francúzsku. Brala ako samozrejmé, že keď s nimi prišiel, tak s nimi aj odíde. Ako sa však zdalo, šťastena jej nebola naklonená. Ako si vôbec mohla namýšľať, že by to mohlo vyjsť? „Chápem. A dúfam, že sa ten sprievodca z toho rýchlo dostane.“

„Vďaka. Naozaj ma to mrzí. Mal som po návrate plány urobiť si výlet do Martina,“ smutne si povzdychol. „Verím však, že sa mi to čoskoro podarí.“

„Snáď,“ slabo sa usmiala Petra. Znelo to až príliš krásne na to, aby to bola pravda. A koniec-koncov, ktovie, čo bude o pár týždňov?

„O chvíľu budem musieť ísť privítať nových klientov, držať sa tu v dosahu, rozdeliť ubytovanie, ale potom by som sa ti mohol venovať. Rád by som ťa ešte niekam vzal.“

„To znie fajn, len neviem ako mama. Teraz chceme ísť do mestečka a potom -“

„Tak vieš čo,“ prerušil ju Tomáš, „daj mi na teba číslo a keď budem mať voľnejšie, tak ti zavolám. Dobre?“

„Super. Budem sa tešiť.“

Keď sa o pár minút vracala do prívesu, uvedomila si, že kávu nakoniec vôbec nedostala. Asi to tak malo byť, pomyslela si. Rozhovor s Tomášom ju nabudil natoľko, že kofeínový životabudič už bol úplne zbytočný. 

***

„No tak, Peti, hlavu hore a už sa toľko netráp,“ povzbudzovala Lenka sestru. Sedeli samé dve v kaviarni, Petra sa zamyslene rýpala v takmer roztopenej zmrzline v ovocnom pohári a premýšľala nad tým, ako sa jej život opäť dokázal zmeniť a prevrátiť z minúty na minútu.  Upierala pohľad na poloprázdnu ulicu, po chrbte jej stekal pramienok potu a smutne spomínala na dni prežité na francúzskej riviére. Vážne si to tam užila. Francúzsko naplnilo všetky jej tajné sny a ako bonus, zblížila sa s Tomášom. A teraz, keď hrozilo, že sa ich cesty vďaka blbej náhode opäť rozídu sa cítila ešte horšie ako keď bola naňho nahnevaná a trucovala ako malé dieťa.

„Tebe sa to povie,“ zahundrala a zazrela na Lenku. „Ty sa domov tešíš. Ja nie.“

„A vieš že ani ja veľmi nie?“ prekvapila ju Lenka svojou odpoveďou. „Teda, nie že by som sa netešila, veď ma tam čaká Marek, len… Proste, nechce sa mi odtiaľto odísť. Je tu príliš dobre. Najradšej by som tu ešte jeden turnus ostala.“

„Ja by som tu najradšej ostala naveky.“

„Ja viem. Ale raz sa sem isto vrátiš, neboj. A Tomáš, pokiaľ za to stojí, na teba nezabudne. Veď ako sa snažil tu… Musela si ho niečím zaujať, keď tak bojoval. Mohol sa na teba vysrať. Neverím, že by sa na teba po tom všetkom len tak vykašľal.“

„Vďaka,“ usmiala sa. „A počuj, nie sú naši preč nejako dlho? Čo v tých obchodoch dávajú niečo zadarmo?“

„A čo ja viem?“ Lenka si zamyslene odpila zo svojho kapučína a zahľadela sa niekam ponad Petrino plece. „Ale aspoň je chvíľu kľud. Mama je dnes úplne divná.“

„To máš pravdu,“ prisvedčila Petra. Mama sa v ten deň správala naozaj čudne. Nielenže bola mimoriadne nervózna a roztržitá, ale celú cestu do mestečka si s otcom niečo nenápadne šepkali, no tvárili sa, že sa nedeje nič mimoriadne. „Ja si ešte asi niečo objednám, nech tu nesedím na sucho. Dáš si aj ty?“

„Tak sme tu,“ ozvalo sa o desať minút neskôr. „Prepáčte, že nám to toľko trvalo,“ ospravedlňoval sa otec. „Ale poznáte mamu,“ vyškieral sa poza jej chrbát. 

„Juraj,“ pohrozila mu mama. „Vieš dobre, prečo mi to tak dlho trvalo. Ale teraz,“ na chvíľu sa odmlčala a sadla si na svoje miesto. „Najprv si objednáme niečo dobré. Dievčatá, dáte si trochu šampusu alebo vína?“

Petra s Lenkou prekvapene vypleštili oči. „To fakt?“ Ani jedna nerozumela tomu, čo sa deje. „Kto si a čo si urobila s mojou mamou?“ vydýchla Lenka napokon.

Mama sa zasmiala nad šokovanými tvárami svojich dcér. „Petra mala narodeniny. Je dospelá. A ty… Keďže sme to doteraz poriadne neoslávili, myslím, že je najvyšší čas. A tak privriem oči a dovolím trochu alkoholu aj tebe, nezabije ťa.“ Kývla na čašníka a poprosila Petru, aby objednala. Lenka zatiaľ stále nechápavo žmurkala.

Petre sa pri spomienke na oslavu narodenín usadil na perách jemný úsmev. Ona ich predsa oslávila. S Tomášom. Aj keď nechýbalo veľa a poslala by ho do čerta. Hneď by si ten večer zopakovala, pomyslela si vzápätí nešťastne. Smútok z toho, že Tomáš tu ostane, zatiaľ čo ona odíde, sa opäť vrátil. Zatriasla hlavou, aby tie dotieravé myšlienky poslala kade ľahšie, a sústredila sa na prítomnosť. Po chvíli čašník priniesol fľašu šampanského a štyri poháre. 

„Tak teda, všetko najlepšie, Peti,“ ujal sa otec prípitku, po tom, čo všetkým ponalieval. „Nech si zdravá, šťastná a splnia sa ti aj ďalšie sny, nielen tento francúzsky. Na zdravie!“

„Na zdravie,“ usmiala sa Petra, štrngla si s každým a napila sa. Víno bolo lahodné, dobre vychladené, bublinky ju šteklili na jazyku a opäť jej pripomenuli večer spred niekoľkých dní. Nie, Petra, nemysli na to! okrikovala svoje podvedomie. 

„A keďže sme sa s maminou zhodli, že by si mohla ešte dostať nejaký darček,“ pokračoval otec po chvíli, „trošku sme obehli mestečko a niečo našli. Dúfam, že sa ti to bude páčiť, vyberala to mama.“ Zohol sa do tašky položenej pri stoličke a vybral odtiaľ neveľký balíček a podával ho dcére.

„Tak preto ste boli preč tak dlho,“ vyjasnilo sa Petre a zvedavo si obzerala balíček.

„No tak ho otvor,“ súrila ju Lenka. „Som zvedavá, čo také zháňali tak dlho.“

„Nebuď nedočkavá,“ zahriakla mladšiu dcéru mama. „Je to Petrin darček a otvorí si ho, keď bude chcieť.“

Petra roztrhla baliaci papier a chvíľu nechápavo hľadela na darček, čo práve dostala. Keď sa spamätala, na tvári sa jej rozlial šťastný úsmev. „Ďakujem,“ zvolala a takmer prevrhla stoličku, keď vstávala. Priskočila k mame, objala ju okolo krku a vtisla jej bozk na líce. „Tú knihu som chcela už dávno, ale u nás sa nedá zohnať.“

Mama sprisahanecky žmurkla smerom k otcovi. „Tak trošku som pátrala. A nakoniec som ju našla. Som rada, že sa ti páči.“

Lenka nakukla sestre ponad rameno a znechutene nakrčila nos. „Stephen Liègeard, Côte d´Azur? Ešte mi povedz, že je to vo francúzštine...“

„Tak slovenské knihy tu asi mať nebudú, nemyslíš?“

„To mi došlo,“ pretočila Lenka očami. „Taká blbá nie som. Ale mohli ju mať aspoň v angličtine, nie?“

„Netvrdím, že nie, ale takto je to lepšie. Ešte raz, ďakujem, mami.“

„Za málo, rada som ťa potešila. A teraz, vymyslime, čo s obedom. Na čo by ste mali chuť?“

„Na pizzu!“ vyhŕkla Lenka automaticky.

„Ako inak,“ zasmiala sa Petra. „Ale súhlasím. Aj tak nič iné do seba v tomto teple asi nedostanem.“ A popravde nemám na jedlo ani veľmi chuť, pomyslela si. Načo platiť drahý obed v reštaurácii, keď sa v tom bude iba rýpať?

„To znie rozumne,“ prikývla mama. „Na obed si teda kúpime pizzu a zjeme ju v kempe v jedálni. Chcete si ešte niečo objednať, alebo zaplatíme?“

„Zaplatíme.“ Už chcem byť v kempe pri Tomášovi.