28. kapitola
Tomášovi padol zo srdca obrovský balvan. Popravde už prestával dúfať, že s ním Petra bude ochotná hovoriť a dá mu šancu celé to blbé nedorozumenie vysvetliť. Hoci mu na nej nepochopiteľne záležalo, vedel, kedy je boj prehratý a nemá zmysel sa ďalej snažiť. Pokiaľ ju neobmäkčili Roxette, tak to bolo v háji. V momente, keď sa zmieroval s definitívnou prehrou, Petra nečakane súhlasila. Nikto mu nemohol zazlievať, že ju od šťastia objal. Na jeho prekvapenie, Petra po chvíli jeho objatie nesmelo opätovala. „Snáď,“ vzdychla si a odtiahla sa. „Bola by som nerada, keby sa opakovala minulosť.“
„Tak to sme dvaja,“ zamumlal Tomáš. Petrina poznámka ho trochu zarazila, ale nedal na sebe nič znať. Rád by sa o tom dozvedel viac, no tušil, že Petra sama od seba hovoriť nebude a vyzvedať nechcel. Nepotreboval ju vyplašiť a opäť dostať do bojovej pozície, teraz, keď bola konečne ochotná s ním komunikovať normálne. „Nejdeme na chvíľu von?“ navrhol. „Nech máme trochu súkromie.“
„Dobre,“ súhlasila Petra a nasledovala Tomáša von z klubu.
„Bude ti vadiť, keď si zapálim?“ opýtal sa. Už to po všetkých tých nervoch a vypätých situáciách fakt potreboval.
„Jasné, v pohode,“ zamumlala Petra a zhlboka sa nadýchla čerstvého chladného nočného života vzduchu.
„Môžeš začať,“ vyzval ju Tomáš, len čo sa usadili na jednu z neďalekých lavičiek. Potiahol si z cigarety a vyfúkol obláčik dymu.
„S čím?“ Petra sa zatvárila zmätene.
„S otázkami predsa. Predpokladám, že ich máš dosť.“
„Hm, ani nie,“ priznala Petra po pravde. „Zaujíma ma len jedna vec.“
„Tak sem s ňou.“
„Ak je Veronika tvoja sestra, teda, nie že by som ti neverila… Ale mala som z nej vďaka tomu francúzskemu prízvuku pocit, že je polovičná Francúzka, tak mi napadlo… Ty asi nie si čistý Slovák, však?“
Tomáš prekvapene vyvalil oči. Zo všetkých možných vecí Petru zaujímalo práve toto? Naozaj je úplne iná ako všetky ostatné dievčatá a ženy, ktoré doteraz stretol. „Máš pravdu, obaja sme polovičný,“ usmial sa. „Slováci po otcovi, Francúzi po mame.“
„Vedela som to.“ Na Petrinej tvári sa objavil víťazoslávny úsmev. „A čo robí Veronika vo Francúzsku?“
„Žije tu. Vydala sa a… Zrejme trpí nevysvetlitelnou potrebou robiť mi prepadové návštevy, alebo čo. Ako keby mala nejaký radar na to, že som tu. A nedá si povedať, že by ma mohla pred príchodom aspoň varovať. Zakaždým sa tu totiž objaví v tej najnevhodnejšej chvíli.“
Medzi Tomášom a Petrou zavládlo na chvíľu ticho. Obaja sa ponorili do svojich myšlienok, no zároveň nenápadne pokukovali jeden po druhom. Nakoniec to ticho prelomila Petra.
„Tú pieseň si vybral schválne?”
„Viac-menej áno. Vedel som, že ich máš rada a tak trochu som dúfal, že sa ti trafím do vkusu a možno aj momentálnej nálady,“ priznal napokon.
„Tak to sa ti podarilo. Ale ako si vedel, že tu budem? Lenka, že?“
Tomáš prikývol. „Ale nehnevaj sa na ňu, tiež mi to spočiatku dala zožrať.“
„Viem si predstaviť,“ zachichotala sa Petra. „Dokáže byť neznesiteľne protivná.“
„Hej, zase ma ohováraš?“ ozval sa tesne za Petrou Lenkin hlas. Petra sa prudko mykla a nebyť Tomáša, ktorý ju pohotovo zachytil, asi by z tej lavičky zletela.
„Lena, nerob mi infarktové stavy,“ zavrčala na sestru. „Veď ma šľak trafí. A čo tu vlastne robíš?“
„Prišla som ťa, teda vás, zavolať dnu. Jakub nám objednal nejaké drinky. A,“ Lenka sa na chvíľu odmlčala, akoby nad niečím premýšľala, „potrebujem pomoc. Balí ma tam nejaký týpek a hovno mu rozumiem. Ako ho mám po francúzsky poslať do riti? Anglicky totiž rozumie veľké hovno.“
„Už len to ti budem hovoriť,“ pretočila Petra očami. „Mama by ma zabila.“
„Si trápna.“ Lenka vyplazila Petre jazyk a s prosebným výrazom sa otočila k Tomášovi. „Ty mi určite niečo šťavnaté poradíš, nie si taký suchár ako ona.“
„Ani sa o to nepokúšaj,“ varovala ho Petra a so zamračeným výrazom sa obrátila k sestre. „To je pekná podpásovka, vieš o tom?“
„Nemyslím si,“ uškrnula sa Lenka. „Tak ako, pán sprievodca? Poradíte mi niečo, keď moja dokonalá sestra odmieta?“
V Lenkinom tóne bol jasne prítomný sarkazmus. Petra mala chuť ju poriadne prefackať, to decko si chvíľami dovoľovalo až príliš. Tomáš by sa za iných okolností na celej situácii bavil, ale tentokrát si uvedomoval, že sa ocitol v pasci. Nech urobí čokoľvek, jednu z nich sklame. Stojí za to riskovať?
Vrhol pohľad na Petru, no tá sa i naďalej tvárila nesúhlasne. Lenka, na rozdiel od nej, zaujala bojový postoj. „Baby, toto mi nerobte,“ zašomral a frustrovane si prehrabol vlasy. Okamžite musí niečo vymyslieť. Až príliš si vážil nadobudnuté krehké prímerie s Petrou, na to aby ju sklamal, no zároveň nechcel sklamať ani Lenku.
„Čo keby sme tam išli s tebou a dotyčnému sme to vysvetlili my? V najhoršom sa zahrám na tvojho priateľa a vysvetlím to ručne stručne,“ nezbedne žmurkol Tomáš. „Hádam som sa ešte nezabudol biť.“
Petra vyplašene vytreštila oči. „T-ty si sa niekedy bil?“ vykoktala, no myšlienkami bola úplne inde. Predstava Tomáša a Lenky… Bŕŕŕ.
„Hej, párkrát. A zakaždým išlo o dievča," zasmial sa. „Ale neboj. Tentokrát sa tomu vyhnem. A nielen tomu,“ opäť nezbedne zmurkol. Petrina reakcia mu neušla. „Na spacifikovanie problémových návštevníkov sú tam predsa vyhadzovači. A teraz poďme dnu, nech na nás Jakub dlho nečaká.“
„Konečne ste tu,“ privítala ich partia, sediaca za barovým pultom. „A koho to tu ešte máme?“ uškŕňal sa už mierne pripitý Jakub. „Pán sprievodca, dáte si so mnou Pastis? Je výborný.“
„Ďakujem, ale tvrdý alkohol v práci nepijem. Nemám s ním z minulosti dobré skúsenosti.“
„Tak potom niečo dámskejšie,“ zachichotal sa Jakub. „Vyberte si, platím,“ zamrmlal a mávol na čašníka.
„Okej, ale ďalšia runda bude na mňa.“
***
„Som unavená, nejdeme už domov?” zívla Petra krátko po polnoci. „Aj tak tu už nikto z našich nie je.“ Tomáš sa asi pred pol hodinou s ospravedlnením odobral do kempu, aby ráno zvládol čeliť svojej skupine vyspatý. Jakuba, už značne spoločensky unaveného, odviedla Zuzka do kempu ešte skôr.
„Ešte nie,“ žobronila Lenka. „Užime si posledný večer.“
„Mali by sme sa vyspať, keď zajtra, vlastne už dnes, odchádzame domov.”
„Ale no tak… Načo spať, vyspíš sa potom v autobuse.”
„Budem akurát dolámaná.“
„No tak, Peti, nebuď padavka. Bav sa. Noc je ešte mladá,” teatrálne preniesla Lenka a zavrtela sa v tanečnej figúre.
„Ty koza. Mama nás zabije.”
„Nezabije. Nebude vedieť, kedy sme prišli, bude spať. Ser na to a uži si poslednú noc vo Francúzsku. Ráno už len nejako vstaneme.”
„Tak fajn,” rezignovala Petra. Napokon, Lenka mala pravdu. Bola to ich posledná noc. Ktovie, kedy bude mať znovu príležitosť takto vypadnúť a zabaviť sa. „Ale musím sa niečoho napiť, aby som tu nezaspala.“
***
Tomáš v dobrej nálade kráčal vyľudnenými uličkami kempingu a myšlienky sa mu uberali všetkými možnými smermi. Jedno však mali spoločné. V každej hrala hlavnú rolu Petra. Obyčajné dievča zo zájazdu, také, akých za tie roky sprevádzania stretol desiatky. Nerozumel, prečo mu práve on tak pomotala hlavu, ale od začiatku cítil, že je niečím výnimočná. Pri každom zájazde sa našlo niekoľko ľahko zapamätateľných ľudí, ale väčšinou to bolo vďaka výrazným, špecifickým znakom či správaniu, vďaka čomu vytŕčali spomedzi ostatných. Ale Petra bola úplne iná. Nijako na seba nepútala pozornosť, na rozdiel od Dariny, bola tichá, ničím výrazná a napriek tomu sa mu dostala pod kožu. Spočiatku ho to prekvapilo a zneistelo, ale po čase si zvykol a sám sa jej začal približovať, nevediac, akú reakciu môže očakávať. A hoci sa Petra ukázala ako komplikovaná a impulzívna, napokon to dopadlo nad očakávanie. Už len veriť, že sa do návratu domov nič nepokazí.
Už bol takmer pri svojom stane, keď sa do ticha noci ozvalo hlasné vyzváňanie Tomášovho mobilného telefónu.
„Sakra, kto môže volať o takomto čase?“ šomral, keď sa snažil čo najrýchlejšie, v snahe nezobudiť spiacu časť kempu, vybrať mobil z vrecka nohavíc. Pri pohľade na displej sa mu rozbúšilo srdce.
„No do riti,“ zahrešil a zatúžil strčiť mobil späť do vrecka a celý hovor ignorovať. Meno volajúceho totiž neveštilo nič dobré. Keď mu volá šéf, niečo sa zrejme muselo stať. „Prosím, Lubina… Nie, ešte som nespal… A nie je iná možnosť? Mal som už svoje plány… Áno, rozumiem. Zariadim sa. Dobrú noc,“ rozlúčil sa a hovor položil. „Kurva.“ Nahnevane kopol špičkou tenisky do štrku pred stanom, až sa rozletel všade naokolo. „Prečo sa musí vždy všetko posrať?“
Všetka dobrá nálada bola razom fuč.