Milovníčka slova a cestovania

„Kde si tak dlho?” netrpezlivo privítala Petra Lenku, keď sa vrátila naspäť na pláž.

„No tak mi to trvalo trochu dlhšie, snáď sa svet nezblázni,” pretočila očami. „Marek mi hneď volal naspäť, tak sme sa trochu zakecali.” Malé klamstvo ešte nikomu neuškodilo. Napokon, až tak neklamala. Marek jej naozaj volal.  „A čo nové za ten čas tu? Hrad ešte stojí?“

„Jasné, ale nechýbalo veľa a už by nestál. Tie decká,” kývla hlavou k rodinke obďaleč, „ho po tvojom odchode toľko obdivovali, až ho takmer zrovnali so zemou,” zasmiala sa. „Inak nič nové, len ma vytáča tá sprostá Darina,“ zašomrala a nenápadne ukázala smerom za seba. „Keď jej to nevyšlo u Tomáša, tak sa asi rozhodla zbaliť plavčíka. Ti poviem, sledovať ju, ako s ním otvorene flirtuje, fakt nepotrebujem.“

„Hm, nevzdáva sa, mrcha. Ale prečo mám pocit, že on o ňu nemá záujem?“ zamyslela sa Lenka, keď dvojicu chvíľu pozorovala.

„Lebo ani nemá. Len ona je blbá a nechápe.“

„Ser na ňu, nestojí ti za to.“

„Nemaj strach. Je mi ukradnutá. A poď, ideme ešte do vody, nech si poriadne užijem posledné chvíle pri mori.“

***

Petra s ťažkým srdcom opúšťala pláž. Nebyť toho, že bola hladná ako vlk, možno by aj oželela večeru, len aby mohla pri mori stráviť ešte pár vzácnych okamihov naviac. A tak naťahovala tú chvíľu návratu do kempu dovtedy, ako to len išlo. Keď ale do pol siedmej zostávala necelá hodina, bol najvyšší čas. Osprchovať sa, pobaliť a psychicky sa pripraviť na diskotéku, kam sa jej stále vôbec nechcelo.

Lenka odišla s rodičmi skôr - vraj, aby pred odchodom na nákupy osobne dohliadli na to, že sa ešte pred večerou pobalí - a tak poslednú hodinku strávila na pláži sama a v príjemnom tieni slnečníka si mohla v pokoji utriediť myšlienky.

Smutne kráčala uličkami kempingu ku prívesu, v ktorom strávila posledných deväť dní. Nechcela odtiaľ odísť, pri pomyslení na to, že sú to jej posledné chvíle na azúrovom pobreží, sa jej zmocňoval smútok. Zajtra o tomto čase už bude zrejme sedieť v autobuse, pripravená na cestu domov. Keby mohla, hneď by si pobyt predĺžila ešte o týždeň. Alebo tam zostala navždy.

Zdalo sa, že ani Lenka nebola úplne stotožnená s predstavou, že to bol ich posledný pobyt pri mori. Len čo Petra otvorila dvere prívesu, stala sa svedkom sestrinej obvyklej sťažovacej a prečo tirády. V prvom momente ju zarazilo, s kým sa rozpráva, veď rodičia mali ísť na nákupy do mestečka.

„Prečo vlastne nemôžeme ísť k moru aj posledný deň, ako všetci normálni ľudia? Veď odchádzame až večer,“ šomrala nahnevane a týčila sa uprostred obývacej časti ako čínsky boh pomsty.

„Lenka, naozaj toto musíme riešiť každú dovolenku?“ vzdychla mama, unavene sediaca na pohovke.

Petra prekvapene civela na dianie v miestnosti. Oni nakoniec nešli na tie nákupy? pýtala sa v duchu a bez slova zamierila do spálne pre čisté oblečenie a suchý uterák.

„Hej, lebo nikdy si mi nedala normálnu odpoveď,“ zahundrala Lenka. „Celý čas sekám dobrotu a aj tak musím zajtra tvrdnúť celý deň niekde v prdeli v teple.“

„Vieš veľmi dobre, že odubytovať sa musíme do deviatej. Všetky veci budeme mať v kufri autobusu.“

„No a? To je taký problém zbaliť si plavky a uteráky do príručnej batožiny? Veď toho zas tak veľa nie je…“ nevzdávala sa Lenka.

„A osprchuješ sa kde?“

„Tam kde vždy. Sprchy sú spoločné a otvorené furt. Nechápem čo máš za problém.“

„A ja zase nechápem, prečo nevieš pochopiť, že posledný deň sa kúpať nechcem. Vieš ako sa zle potom sušia veci? Čo chceš ísť do autobusu s mokrými?“

„Ale ja sa chcem okúpať aj posledný deň,“ durdila sa Lenka. „Čo mám potom celý deň robiť? Sedieť na ri- na zadku a škvariť sa v tom hice?“

„Ešte nám ostalo dosť peňazí, silne pochybujem, že ich s ockom večer všetky minieme, tak pôjdeme zajtra do mesta. Prejsť sa, poprípade si ešte niečo môžete kúpiť na pamiatku, keďže teraz večer s nami ísť nechcete. Potom si dáme niekde slávnostnejší obed a oslávime Petrine narodeniny. Neboj sa, urobíme si pekný deň. Na more si ani nespomenieš.“

„No to veľmi pochybujem,“ zahundrala Lenka. „More je more, naň nemá nič, ani nákupy.“

„Leni, prosím ťa, nerob to ťažším... Uvidíš, bude nám dobre. A kúpim ti to tričko, čo po ňom poškuľuješ od začiatku.“

„Fakt?“ Lenke zažiarili oči. Od prvého dňa jej padlo do oka jedno tričko v stánku pri pláži. Zakaždým, keď okolo neho išla, nedokázala od neho odtrhnúť pohľad. Úplne ju fascinovalo. Zelené neónové tričko s potlačou opice s obrími ušami, postavičkou z Lenkinho obľúbeného videoklipu, ktoré Petra okamžite označila za gýč, ale ona sa do neho zamilovala. Dala by čokoľvek, aby ho mohla mať, ale bolo dosť drahé a ona musela šetriť.

„Fakt.“

„Tak teda dobre,“ súhlasila napokon, no i tak sa naďalej mračila. 

„Som rada, že sme sa dohodli a teraz sa choď zbaliť. Inak ma vážne naštveš.“

„Čo som komu urobila?“ zakvílila Lenka nešťastne.

„No tak, slečna, počúvaj mamu a odchod,” vošiel do prívesu otec s plechovkou piva v ruke. „Nemáš zase toľko vecí, aby ti to trvalo pol dňa. A o chvíľu je večera.”

„O chvíľu? O pol hodinu,“ zahundrala a s nevôľou sa pobrala do svojej izby. „Ale tak, vyhrali ste…“

„Vy ste prečo nešli do toho mestečka?“ opýtala sa Petra, keď vyšla z izby. 

„Nakoniec sme sa s ockom rozhodli, že pôjdeme až po večeri. Bál sa, že to dovtedy nestihneme. Napokon, vy dve aj tak nebudete doma.“

„Veď hej,“ zamumlala Petra, ktorej sa stále na diskotéku veľmi nechcelo, ale keď to už Lenke sľúbila, nechcela ju sklamať. „Tak ja idem do sprchy a potom sa tiež pobalím.“

***

„Peti? Tak ako si sa rozhodla?” opatrne sa opýtala Lenka po večeri, keď sa rodičia odobrali do jedálne. Petra sedela smutne za stolom a hľadela na prázdny tanier. Posledná večera, preháňalo sa jej dookola hlavou. Zajtra končia raňajkami, ďalšie teplé jedlo uvidí až doma. Iróniou bolo, že sa naozaj cítila ako po tej biblickej poslednej večeri - smutná a bez nálady, vediac, čo ju na druhý deň čaká.

„Uhm?” zmätene pozrela na Lenku. Uvedomovala si, že sa jej sestra niečo pýtala, ale vôbec nevnímala čo.

„Pýtala som sa ťa, či si si to premyslela s tými nákupmi a… diskotékou.”

„Pôjdem,” slabo sa usmiala Petra. „Síce sa mi tam moc nechce ísť, ale ak ostanem tu v kempe, tak sa zbláznim.”

„Super,” šťastne vypískla Lenka. Hoci dúfala, že Petra bude napokon súhlasiť, nemohla sa na to spoliehať. „Ja mám svoju časť dohody splnenú, mama ma skontrolovala, takže po tom, čo nám Tomáš povie, čo má na srdci, môžeme vyraziť.”

„To meno mi ani nespomínaj,” zavrčala Petra. „Akoby nestačilo, že si nás dal všetkých po večeri zavolať, lebo nám chce ešte niečo dôležité povedať, ešte aj ty s ním začínaj.”

„A to zas prečo?” Lenka sa hrala na nechápavú. Dobre vedela, čo tým Petra myslela, ale potrebovala nenápadne zaviesť reč na Tomášovu nevinu. „Má svoje meno a ja ho ním budem volať a basta.”

„Vieš veľmi dobre, prečo. Sklamal ma. Takže o ňom už nechcem počuť.”

„Ani keby bola pravda, že to naozaj nebolo tak, ako to vyzeralo?” hodila Lenka návnadu.

Petra sa okamžite chytila ako ryba do siete. „Ty vieš o tom niečo viac? Vieš o niečom, o čom ja nie?” mračila sa a podozrievavo si Lenku obzerala.

„Nie,” vyhŕkla Lenka rýchlo, aby sa zbytočným premýšľaním o odpovedi neprezradila. „Len mi napadlo… Čo ak naozaj neklamal a tá ženská je fakt jeho sestra? Nie každý chlap musí klamať a podvádzať.”

„Tak mi to mal povedať hneď a nie tam stáť a čumeť na mňa ako teľa na nové vráta. Iba sa usvedčil.”

„Mohol byť v šoku, lebo ťa nečakal. A nepredpokladal, že tá ženská prepne do franiny. A predpokladám, že ty si zdrhla skôr, ako by ti vôbec stihol niečo vysvetliť.”

„Ty sa ho zastávaš?!” vykríkla Petra, až sa pár ľudí pri vedľajších prívesoch na ňu pohoršene obrátilo a naznačilo jej, aby bola ticho, pretože Tomáš práve prichádzal, aby ich poprosil, nech sa zhromaždia v jedálni.

„Nezastávam, len sa ťa snažím presvedčiť, aby si mu dala šancu,” zasyčala Lenka, keď ju Petra bolestivo štuchla do pravého boku. „A keď ho budeš ignorovať a nenecháš si to vysvetliť, nikdy sa nedozvieš ako to naozaj bolo.” Posledné slová preniesla oveľa tichšie, lebo už prišli do jedálne a sadli si za stôl k rodičom.

Petra sa zamračila. „A čo ak to nechcem vedieť? Alebo ak to nezvládnem?“ 

Lenka sa naklonila k Petre tak, aby ju počula len ona. „Neser ma. Zvládla si preplávať k bójke a naspäť a nezvládneš sa porozprávať s Tomášom?”

„Si blbá.”

„Keď myslíš…”

„Ďakujem vám, že ste prišli,“ prihovoril sa svojím klientom Tomáš. „Rád by som vás oboznámil s niekoľkými dôležitými informáciami týkajúcimi sa zajtrajšieho dňa. Stany a prívesy musíte uvoľniť do deviatej hodiny. To znamená, pokojne sa naraňajkujete, zoberiete si všetky veci a odovzdáte mi kľúče. Veľká batožina - kufre a podobne sa naloží do vozíka a odvezie k autobusu. Príručnú batožinu budete mať pri sebe. Celý deň sa môžete zdržiavať tu v priestoroch jedálne, poprípade ísť na pláž, do mestečka, to je len na vás. Samozrejme, sú vám k dispozícii aj spoločné sprchy a toalety. Pobyt končíte raňajkami, nie obedom. Preto vás prosím, aby ste sa nepokúšali obed dostať, nepodarí sa vám to. Čas odchodu bude upresnený ráno na výveske, tak ju, prosím, sledujte. Okrem iného tam bude aj zasadací poriadok a číslo autobusu, ale to by sa v porovnaní s cestou sem meniť nemalo. A to by bolo z mojej strany všetko. Ak už na mňa nič nemáte,“ Tomáš pohľadom prebehol všetkých zúčastnených, „tak mám pre vás ešte jedno malé prekvapenie. Tak ako v prvý deň sme vám spolu s naším kuchárom Tiborom umožnili ochutnávku syrov a vína, dnes mám pre vás pripravenú špecialitku - ochutnávku morských plodov. Uvedomujem si, že nie každému sú slimáky a iné potvorky po chuti, ale ako sa hovorí, na dovolenke treba skúsiť všetko, tak to skúste, máme toho dosť,“ usmial sa a žmurkol. „Prajem vám dobrú chuť a pokojnú noc. Vidíme sa zajtra ráno pri raňajkách. Dobrú noc.“

„Slimáky?“ znechutene nakrčila nos Lenka. „No fuj. To musí byť hnus.“ 

Petra sa, naopak, potešila. „Náhodou, tie som vždy chcela skúsiť. Idem na to.” Odhodlane sa postavila a keď videla, že Tomáš sa odobral k svojmu stanu, podišla k stolu, okolo ktorého sa už zhromaždilo niekoľko odvážlivcov. Rýchlo preskúmala ponuku. Slimáky, krevety, krevetový šalát, mušle. Počkala, kým príde na rad a z každého podnosa si po troške nabrala na plastový tanier.

„To chceš fakt zjesť?” opýtala sa jej Lenka, keď sa vrátila ku prívesu.

„No jasné, prečo by som nemala?”

„Vyzerá to nechutne.”

„Tak sa na to nepozeraj.”

„Musím, som zvedavá, ako to ideš zjesť,” uškŕňala sa Lenka. „Ten pohľad si ujsť nenechám.”

„Si trápna. Ale môžeš doniesť foťák, ešte by som tam mala mať pár voľných obrázkov, cvaknem si to na pamiatku.”

„A môžem ťa potom odfotiť aj ako to ješ?”

„Musíš.”

„Super,” zvýskla Lenka a zmizla v prívese. O chvíľu sa vrátila s Petriným fotoaparátom a položila ho na stôl. „Tu máš, odfoť si to, potom som na rade ja.”

Petra urobila niekoľko záberov a podala fotoaparát sestre. Nabrala si na vidličku kúsok šalátu a priložila ho k ústam. „Mňam, toto je fajné,” zamumlala, nevšímajúc si cvakanie spúšte. Ako ďalšia prišla na rad kreveta. S mušľou chvíľu bojovala, kým prišla na to, ako to má zjesť. A napokon zostal slimák. S obavami naň hľadela a zbierala odvahu. Vždy ho chcela ochutnať, no nikdy nemala príležitosť. A teraz, keď sa jej naskytla, odrazu mala neurčitý strach.

„No tak, nenechaj slimáčika čakať,” provokovala Lenka. „Alebo si pustila do gatí?”

„V žiadnom prípade,” odsekla jej. S hlbokým nádychom zobrala slimáka do úst a podľa inštrukcií od Tibora - vycucať a zjesť -  ho skonzumovala.

„Blé, ty si to fakt zjedla,” otriasla sa Lenka. „Klobúk dole, ja by som to nedala.”

„Náhodou je to chutné. Ešte by som si ich zopár dala.”

„Ty si blázon. Čím je to vlastne plnené?”

„Špenátom.”

„No fuj, tak to by som nezjedla ani omylom.”

„Veď ti nikto nekáže. Ale ja sa idem ešte pozrieť, či tam niečo neostalo,” oznámila Petra a vstala od stola. Lenka ju nasledovala, akože sa ide pozrieť s ňou, ale pohľad jej smeroval k Tomášovmu stanu. 

Nakoniec mala šťastie. Vo chvíli, keď sa Petra nepozerala, Tomáš nenápadne vykukol zo stanu. Vidiac Lenku, kývol hlavou a rozhodil rukami v nemej otázke. Tak ako? Lenka sa usmiala a na jeho nenápadnú otázku odpovedala vztýčeným palcom. Je to vybavené, ideme.

***

„No tak, Peti, obliekaj sa, už chcem ísť,” poháňala Lenka sestru, vidiac, že sa Petra po večeri nijako nemá k činu. Rodičia medzičasom odišli na nákup do supermarketu a ona sa už nevedela dočkať diskotéky. Normálne by ju rodičia samú nepustili, preto musela využiť každú príležitosť, keď sa dalo vypadnúť preč z rodičovského dohľadu.

„A čože sa stalo, že ty naháňaš mňa?” zasmiala sa Petra a vybrala si z vrchu kufra béžové trojštvrťové nohavice a ružové tričko. „Ty sa tuším fakt nevieš dočkať. Keby som ťa nepoznala, povedala by som, že tam máš rande.”

„Si blbá,” vzdychla si Lenka. „Len som chcela ísť ešte  na tie nákupy. Ale keď tak, môžeme tam zbehnúť aj zajtra doobeda,” mykla Lenka plecom. 

„Veď už sa obliekam, nestresuj. Stihneme všetko. Aj tú tvoju diskotéku.”

„Nie je len moja.”

„Vieš ako som to myslela… A kto tam vlastne všetko bude?”

„Jakub spomínal, že pôjde so Zuzkou, možno na chvíľu príde aj Martin s Ivanou. Možno ešte baby, ak mama pustí Janku. Inak neviem.”

„To znie ako fajn partia. Možno to nakoniec nebude také zlé.”

„Tak tomu ver, roztočíme to tam naplno.” A ak sa nič neposerie, príde aj Tomáš a možno si to všetko konečne vysvetlíte.

„Tak teda dobre. No poď, som hotová, môžeme ísť nakupovať.”