Milovníčka slova a cestovania

„Peti, poď do vody,” volala Lenka Petru už po niekoľký raz, no jej sestra aj naďalej zanovito zostávala na ležadle, duchom úplne neprítomná.  Zdalo sa, že úplne ignoruje fakt, že mali pred sebou posledný deň dovolenky a namiesto toho sa rozhodla mučiť sa myšlienkami na Tomáša. Ten muž jej jednoducho odmietal dať pokoj. Akoby sa ju rozhodol pripraviť o zdravý rozum. Prečo sa jej život musel neustále komplikovať a vždy, keď niečo vyzeralo nádejne, tak sa to vzápätí pokazilo? Jej predsavzatie nemyslieť počas dovolenky na žiadnych mužov dopadlo úplne naopak. Tomáš ju pobláznil a bola v tom až po uši. A vo chvíli, keď mu začala dôverovať, tak jej dôveru zradil. Ale bolo to naozaj tak? ozval sa jej v hlave červíček pochybností. Čo ak si si to naozaj len nesprávne vysvetlila? Dookola premýšľala nad všetkým, čo jej Tomáš ráno povedal a na svoje vlastné zdesenie si uvedomovala, že možno mu naozaj predsa len krivdila. To ale nič nemenilo na tom, že bola naňho naštvaná.

„Ale no tak, ségra, hybaj s nami, neseď tu ako taká knedľa,” zahučala napokon Lenka Petre priamo pri hlave, až sa jej sestra vyľakane strhla. 

„Šibe ti?“ zahundrala nahnevane. „Skoro som dostala infarkt. A nechaj ma, nechce sa mi,” snažila sa ju odbiť, ale Lenka bola neústupná.

„Nenechám. Keď už si ma donútila do toho Francúzska ísť, tak si tu chcem ten posledný deň užiť naplno. A úprimne? Bez teba to je celkom nuda.”

„Prečo? Eva s Jankou tu nie sú, alebo nemáš koho topiť?“ zamumlala Petra, neprítomne hľadiac na more. V diaľke sa plavila plachetnica. Bol by to dobrý záber na fotku do dovolenkových spomienok. Len keby sa jej chcelo ten fotoaparát vytiahnuť z tašky.

„Peti, preboha, prestaň už na mňa útočiť. Nemám záujem ťa topiť. A Eva s Jankou tu sú, len som chcela... Ale vieš čo, zabudni na to, nebudem sa ti doprosovať,” zašomrala Lenka a dala sestre pokoj, nech sa ďalej umára pesimistickými myšlienkami. „Ja idem do vody a ty si tu rob čo chceš.”

„Počkaj,” zastavil ju náhle tichý hlas. „Máš pravdu, treba si to užiť. Idem s tebou.”

Lenka sa spokojne usmiala, chytila Petru za ruku a utekala s ňou do vody. „Dáme preteky k tej bójke?” provokovala ju. „Alebo sa bojíš?”

„Teba to nikdy neprestane baviť?” Petra pokrútila hlavou. Lenka to urobila schválne, aby ju vyprovokovala. Dobre vedela, že má strach z hlbokej vody, kde nedočiahne na dno a napriek tomu to na ňu každú dovolenku skúšala. „Ale vieš čo? Nebojím sa,” vyhlásila rázne na svoje vlastné prekvapenie. „Zvládnem to.“ Po tých slovách už nestrácala ani sekundu a vrhla sa do vody. Lenka za ňou pobavene a prekvapene krútila hlavou. Jej sestru niekto náhle vymenil?

Petru chladné more upokojilo. Namiesto strachu z hĺbky sa snažila sústrediť na správne dýchanie a techniku, ktorá jej nikdy poriadne nešla. Lenka sa jej vždy smiala, že pláva ako pes, čo sa z posledných síl snaží udržať na hladine a neutopiť sa.

Snažila sa nemyslieť na to, že po niekoľkých záberoch už stratila pevnú pôdu pod nohami a nemala okolo seba žiadnu oporu. Tá jediná v okolí - nepočítajúc Lenku - bola od nej ešte dobrých pár metrov vzdialená. Musí to zvládnuť. Neprepadne panike. 

„Prvá!” víťazoslávne zvolala Lenka, ktorá sa už ocitla pri bóji. Petre trvalo ešte niekoľko záberov, kým k nej doplávala. Mlela z posledného, presne ako ten pes, ku ktorému ju často prirovnávali. Nemohla to ale vzdať. Nie je srab.

„Druhá,” namáhavo vydýchla, keď doplávala k Lenke a vyčerpane si ľahla na bóju. Chvíľu jej trvalo, kým si naplno uvedomila, čo sa práve stalo a čo vlastne dokázala. Prekonala svoj strach. Doplávala k bójke bez toho, aby sa spoliehala na nafukovačku, alebo čokoľvek iné, čo ju udržalo na vode keď už nevládala. Telom sa jej rozlieval adrenalín a vzrušenie. Cítila sa ako vo sne. „Ja som to zvládla,” prekvapene zašepkala. Stále tomu nedokázala uveriť. Bolo to jednoducho úžasné.

„A neutopila si sa,” zaškerila sa Lenka. „Som vedela, že to raz dáš. Si macher, som na teba hrdá.”

„Díky,” vďačne sa na sestru usmiala. „Len netuším, ako teraz doplávam naspäť k brehu. Druhýkrát to už nedám.”

„Ale dáš. Si predsa bojovník, nie?”

„Pochybujem. Som síce lev, ale pokiaľ nie sú moje vedomosti z biológie úplne na nič, tak lev plávať nevie,” sucho skonštatovala Petra.

„Neser ma. Keď si to zvládla sem, určite to dáš aj naspäť. Trochu si oddýchni a vrátime sa. Budem plávať popri tebe, dobre?”

„Okej, díky.”

Spiatočná cesta bola pre Petru peklom. Počiatočný adrenalín z úspechu vyprchal po pár záberoch, keď si nechtiac poriadne logla slanej vody. Rozkašľala sa, stratila koncentráciu a už to išlo dolu vodou. Plávalo sa jej ťažko, podpísala sa na nej predošlá únava a každý záber bol pre ňu utrpením. Zle sa jej dýchalo, pichalo ju v boku a srdce jej išlo vyskočiť z hrude.

„Si v poho? Vládzeš ešte?” opýtala sa jej Lenka, keď už strácala nádej, že k brehu dopláva živá.

„N-nie,” namáhavo odpovedala. „Mám dosť. Nedám to. Pomôž mi.” Telom sa jej začala šíriť panika. Utopí sa tam. Mama bude zúriť.

„Kľud, ségra. Upokoj sa a oddýchni si. Myslím, že by si sa už mohla vedieť postaviť. Mne chýba kúsok,” informovala ju Lenka, keď sa na malý moment čiastočne ponorila.

„Ďa-ďakujem,” hlesla Petra vyčerpane, keď sa špičkami nôh dotkla mokrého piesku. Zaplavila ju neskutočná úľava. Neutopí sa. Dostať sa na breh už bol najmenší problém.

„Kde si bola tak dlho?” vyčítavo na ňu hľadela mama, keď sa vyčerpane zvalila na plážové ležadlo a  nastavila unavené telo slnku. Necítila si nohy ani ruky, ale nebolo to nič v porovnaní s tým, čo sa odohrávalo v jej hlave. Dokázala to. Prekonala samú seba. Radosť a úľava prenikali do každej bunky a striedali sa so šokom a hrôzou z pomyslenia, že by sa naozaj mohla utopiť. Nebyť Lenky, ktorá ju celý čas podporovala a plávala popri nej, nezvládla by to. Sama by sa na to nikdy neodhodlala. 

„Bola som si zaplávať s Lenkou. Až ku bójke,” pyšne odpovedala a zatvorila pri tom oči. Hoci bola neskutočne unavená, opäť ju ovládlo vzrušenie.

„Čože? Ty a k bójke? Bez nafukovačky?” V maminom hlase bolo vidno, že jej neverí. Veď nikdy nebola dobrá plavkyňa.  

Otočila hlavu smerom k mame a unavene sa usmiala. „Áno, a zvládla som to. Neutopila som sa. Lenka bola celý čas pri mne.”

„Tak… No ja nemám slov… Si skvelá, keď si to takto zvládla. Si šikulka.”

„Ďakujem,“ zamumlala dojato. Spokojne znovu zavrela oči a premietala si celú situáciu ešte raz. Keď o tom porozpráva Laure, neuverí jej. Zaumienila si, že po návrate z pláže Laure napíše ešte poslednú esemesku z Francúzska. Do kelu, Laura.

„Leni?” obrátila sa na sestru, ktorá sa práve vrátila z vody, kde sa ešte chvíľu šantila s Evou a Jankou. Raz darmo, Lenka bola vodný nezmar.

„Uhm?”

„Úplne som zabudla, že ešte musíme zájsť do toho obchodu s cukrovinkami. Chcela som kúpiť nejaké pre Lauru.”

„Sakra, fakt. Tiež som tam ešte chcela ísť. Tak sa tam môžeme zastaviť večer, pred tým než… Než pôjdeme na diskotéku,” opatrne preniesla Lenka a pozorne sledovala Petrinu reakciu. Tajne dúfala, že si to medzičasom rozmyslela, že prišla na iné myšlienky a nebude úplne proti, no pohľad na sestru jej napovedal, že sa mýlila.

„Povedala som ti, že sa mi tam nechce ísť. Nemám na zábavu náladu.”

„Ale no tak… Zatancuješ si, zabavíš sa, uvidíš, prídeš na iné myšlienky.”

„To pochybujem.”

„Pochybovala si aj o doplávaní a vidíš, zvládla si to perfektne. Podľa mňa len zbytočne stresuješ.”

„Len vďaka tebe som to doplávala, takže ešte raz díky,” unavene sa usmiala Petra, „ale fakt neviem, či mám chuť na modernú hudbu a milión ľudí na malom priestore.”

„Peti, ten dídžej údajne hrá prevažne oldies, takže si myslím, že si prídeš na svoje. V každom prípade, za pokus to stojí, nie? Keď sa ti tam nebude páčiť, pôjdeme preč.”

„Ja neviem.”

„Popremýšľaj o tom. A tie cukríky môžeme kúpiť buď predtým, alebo poprípade zajtra.”

„Predtým sa musíš baliť.”

„Do riti,” zahrešila Lenka. „Vy ste to fakt mysleli vážne, čo?”

„Samozrejme, fakt nemám náladu na ranné stresy, že nevieš kde máš polovicu vecí.”

„Okej, tak urobme dohodu. Ja sa zbalím hneď po večeri - a možno začnem ešte pred ňou, keď ty pôjdeš so mnou na tú diskotéku.”

„Ty malá vydieračka.”

„Tak ako?”

„Že si to premyslím.”

Lenka sa usmiala. Už to, že Petra bude nad niečím premýšľať, znamenalo veľkú šancu na úspech. Už ju bude stačiť len správne nasmerovať a bude to v suchu. Ale zatiaľ by to chcelo nejaké osvieženie. „Mám chuť na zmrzku, ideš so mnou? Poprosím mamu o nejaké prachy, nech si nemusím míňať vreckové,” navrhla po chvíli mlčania. 

Petra zívla, no súhlasila. „Dobre, potrebujem dodať energiu. To plávanie ma úplne zmohlo.”

„Tak v tom prípade si dáme aj kávu.”

„Postavme si hrad z piesku,” napadlo Lenke po návrate na ležadlo, keď si všimla dve malé deti, ktoré sa obďaleč hrali s formičkami a voľačo si zanietene stavali. „Nerobili sme to snáď sto rokov!”

„To ale vôbec nie je zlý nápad,” ocenila jej nápad Eva, ktorá sa práve vrátila z vody. „Zavolám aj Janku, tá miluje stavanie čohokoľvek z piesku.”

„Tak ju zavolaj a môžeš rovno nabrať aj vodu z mora, napríklad do… Do tamtej fľašky,” ukázala na prázdnu plastovú fľašu z Coca Coly. „Budeme potrebovať aj vlhký piesok a keďže nemáme žiadne vedierko, ani nič podobné, do čoho by sme ho mohli nabrať, poslúži nám dobre aj voda,” rozdávala Lenka inštrukcie. „A ty, Peti, máš tu foťák, že? Aby sme si to potom mohli odfotiť.”

„Jasné, že mám, dnes s ním pôjdem aj na záchod,” zasmiala sa. „Plánujem si ich totiž odfotiť,” dodala na vysvetlenie, keď videla zmätené pohľady Lenky a Evy. „Páči sa mi, ako sú riešené, že sú v každej časti kempu v inom štýle. Tie egyptské som si už stihla odfotiť dávnejšie.”

„Jaj, tak, no mňa nejaké hajzle netrápia,” mykla Lenka plecom, „ale ty si bola na môj vkus vždy divná.”

„Lenka, pozor na jazyk,” zahriakla ju mama, sediaca hneď za ňou. „Nepáči sa mi tvoje vyjadrovanie.”

Čo všetko sa mne nepáči, pomyslela si Lenka, ale nahlas radšej nič nepovedala. Mamu sa nevyplatilo provokovať. „Okej, tak sa do toho pustime,” zavelila.

„Ty, Leni?“ ozvala sa Petra. „Tak mi práve napadlo… Nezavoláme aj Kuba s Martinom?”

Lenka sa zatvárila zmätene. „Prečo práve ich?” 

„Zaspomínať si na staré dobré časy? Na Bulharsko, keď sme s nimi stavali hrad z piesku.“

Lenka mykla plecom. „No ako chceš, mne je to jedno, len neviem, kde ich chceš hľadať.”

„Aha, tam ležia, neďaleko od nás,“ ukázala Petra daným smerom.

„Tak ich pokojne zavolaj, keď chceš. Aspoň to bude rýchlejšie hotové.“

Petra odbehla a asi o päť minút sa vrátila s Jakubom. Martin sa ospravedlnil, že sa mu nechce, že by radšej strávil deň s Ivanou.

„Tak som tu,” zvolal Jakub veselo a pridal sa k Lenke s Jankou, ktoré už začali pracovať na základoch hradu. „Prišla chlapská pomoc, so mnou to budete mať raz-dva.”

„Ty si pako, Jakub,” zasmiala sa Lenka. „Ale tak poď, ty nenahraditeľný muž.”   

Pri toľkom počte zúčastnených im práca išla pekne od ruky. Približne o pol hodinu stál na pláži obrovský hrad obohnaný vodnou priekopou. Petra si ho obzerala so záujmom, no zároveň jej na ňom niečo chýbalo. 

„Nepridáme tam ešte niečo na ozdobu?“ preniesla zamyslene. „Nejaké mušle, kamienky, alebo trávu?“

„No to ale nie je zlý nápad,“ ozval sa Jakub. „Oživí to. Riasy tu tentoraz nemáme,“ zasmial sa, narážajúc na stavanie hradu na bulharskej pláži, „ale niečo zelené by sa tam hodilo. Trebárs tá tráva, čo si spomínala. Idem niečo pohľadať. Vy zatiaľ pozrite nejaké mušle.“

O chvíľu sa vrátil s plnou náručou vetvičiek olivovníka. „Dúfam, že to bude stačiť,“ uškŕňal sa. „Viac som nedokázal nabrať. Dúfam, že mi to ten strom odpustí.“

Lenka prevrátila očami. „Pako, toto máme na niekoľko hradov.“ 

Netrvalo dlho a Petra spokojne hľadela na spoločný výtvor. „A teraz ho odfotím,“ vyhlásila a odbehla ku slnečníku, kde v plážovej taške ukrývala fotoaparát. Urobila na pamiatku niekoľko obrázkov a keď ho chcela odložiť naspäť, niečo jej napadlo. „Počujte, a neurobíme si aj spoločnú fotku? Keď mi dáte adresu, tak vám potom fotky pošlem.“

„Super nápad, ségra. Poprosím otca, nech nás cvakne. Zatiaľ sa nejako nachystajte.“

„No tak, mládež, nahodiť úsmevy, vyletí vtáčik,“ zvolal veselo pán Brezovský a rozjarenú partiu odfotil. „Tak a je to.“

„Dík, oci,“ usmiala sa Petra a zamierila k ležadlu, aby vrátila fotoaparát do tašky.

„Musím do kempu,” prihovorila sa jej Lenka takmer šeptom, keď sa k nej pripojila. „Mohla by som si požičať tvoj mobil na jednu esemesku?”

„Načo potrebuješ ísť do kempu?”

„Na záchod. Treba mi srať a vieš dobre, že sem do reštaurácie ísť nedokážem.”

„Viem,” prikývla Petra. Lenka sa na cudzom mieste nikdy nedokázala vyprázdniť. Verejné záchody neznášala a predstava, že by si mala sadnúť niekde, kde pred ňou sedelo tisíc ďalších ľudí a kde každý každého počuje jej spôsobovala priam panické záchvaty. Keď nemala inú možnosť, dokážala zadržiavať dovtedy, kým to bolo potrebné, len aby sa im vyhla. Aj preto sa rodičia pri výbere dovolenkového ubytovania rozhodli namiesto stanu pre obytný príves, aby to Lenke uľahčili aspoň v tomto smere. Z pláže do prívesu to síce nebolo najbližšie, ale pre Lenku to bolo menej stresujúce ako predstava spoločných toaliet. „Ale načo ti je môj mobil? Nemáš svoj?”

„Mám, len… Už nemám kredit,” priznala zahanbene Lenka. „A chcela by som napísať Marekovi.”

„To nemyslíš vážne,” vzdychla Petra. To fakt Lenka od nej chcela mobil, aby napísala jemu? „Vieš dobre, že ho veľmi nemusím…”

„Prosím. Daj mu šancu.”

Petra prekvapene nadvihla obočie. Keď už Lenka použila slovíčko prosím, muselo jej na tom veľmi záležať. Čo ale mohlo byť také úžasné na chalanovi, ktorý vyzeral, ako by prinajmenšom ušiel z nápravno výchovného ústavu pre mladistvých? V nej teda nič dobré nevyvolával. Prosebný výraz v sestriných očiach ju však napokon obmäkčil. Jej sestra vedela byť veľmi presvedčivá, keď jej na niečom veľmi záležalo, čo zas tak často nebývalo. „Tak fajn,” kapitulovala. „Ale ak ten kredit minieš aj mne, zabijem ťa.”

„Neboj. Jedna esemeska, viac nie. On mi potom zavolá.”

„Okej… Mobil mám na posteli.”

„Díky, si fakt skvelá, ségra.”

***

Lenka vyšla z prívesu, zamkla a chcela sa vrátiť na pláž, keď ju zastavil Tomášov hlas. 

„Lenka, počkaj chvíľu.”

S hlasným povzdychom a pretočením očí sa otočila a nasadila výraz masového vraha. „Čo chceš?”

Úsmev na Tomášovej tvári pohasol. Ak si myslel, že s Lenkou bude ľahšia reč ako s jej sestrou, tak sa mýlil. Lenka mu to svojím správaním tiež nijako neuľahčovala. „Porozprávať sa. Si tu sama?”

„Hej, Petra je s rodičmi na pláži. Ale neviem, či mám záujem.”

Tomáš sa nevzdával. „Prosím, bude to len chvíľočka.”

Tomášov pohľad vyjadroval zúfalstvo a Lenke ho prišlo ľúto. Bolo očividné, že ho celá situácia mrzí a rád by to napravil. Rozhodla sa mu dať šancu. „Tak fajn, o čo teda ide?”

„Podľa toho, ako sa tváriš a podľa toho, čo sa udialo po raňajkách, usudzujem, že ti Petra povedala, čo sa stalo včera, keď bola u mňa,” začal Tomáš a pozorne sledoval Lenkine reakcie. Keď prikývla, pokračoval. „Chcel som jej to vysvetliť, ale nedala mi priestor. Viem, že to pre nezainteresovaného vyznelo zvláštne, ale naozaj sa nič nestalo.”

„Fakt je to tvoja sestra?” opýtala sa Lenka priamo. „Alebo to bola len rozprávka pre naivnú Petru, aby ti dala šancu? A dobre si rozmysli, čo povieš. Na rozdiel od nej nie som blbá a naivná.”

„Áno, Veronika je moja sestra. Prišla sem včera neohlásene, ako ona zvykne a nemohol som ju proti noci vyhodiť, zvlášť keď… keď nemá kam ísť, ale bolo od nej pekne podlé to, čo urobila.”

„To teda. A Petra si to, samozrejme, vyložila po svojom.”

„Veď práve. Chcel som jej to vysvetliť už vtedy, ale zmizla ako gáfor. Ledva som sa spamätal, už jej nebolo. A ráno mi nedala šancu.”

„Divíš sa jej?”

„Práveže nie.”

„A čo chceš teda odo mňa?”

„Skús ju, prosím ťa, presvedčiť, aby si ma vypočula. Keď ma potom pošle do riti a nebude chcieť so mnou už nikdy hovoriť, pochopím to. Ale budem aspoň vedieť, že som urobil všetko, čo sa dalo.”

„Človeče, ty musíš byť inak zúfalý,” uškŕňala sa Lenka.

„Sa nesmej, záleží mi na nej.”

„Veď aj mne, ty pako. Skúsim ju nejako ukecať, aj keď za úspech neručím. Keď si niečo vezme do hlavy, je tvrdohlavejšia ako ja a to už je čo povedať.”

„Moc si to vážim, Lenka, si fakt super.”

„Aspoň niekto si to myslí, hihi. Počuj, večer sa chystáme tuto v kempe na diskotéku. Samozrejme, ak si to slečna suchárka rozmyslí, lebo po včerajšku nemá na zábavu ani pomyslenie. Ale už je to snáď na dobrej ceste. Večer tam buď, a uvidíme, či to vyjde.”

„Díky moc, si zlatá.”

„Ešte neďakuj. Mimochodom, nemáš cigu?”