Milovníčka slova a cestovania

Tomáš dlho nemohol zaspať. Rušilo ho Veronikine chrápanie z vedľajšej spálne a ako by to nestačilo, mal plnú hlavu Petry. Prevaľoval sa z boka na bok a premýšľal, kedy sa jeho život tak veľmi zmenil. Rúcať sa mu začal vďaka Karin, no až Petra mu ho celý definitívne prevrátila hore nohami. A to ho na tom desilo najviac.

Keď pred rokmi začal sprevádzať, ani len netušil, že raz bude frustrovaný kvôli jednému dievčaťu. Ani vo sne by mu nenapadlo, že sa mu nejaká klientka dostane tak veľmi pod kožu. Prečo ho na toto nikto nepripravil? Metodiku činnosti sprievodcu cestovného ruchu mal v malíčku, ale ako sa vysporiadať s pobláznenými hormónmi, netušil.

Od začiatku si uvedomoval, že mu Petra nie je ľahostajná. Od prvého dňa v nej bolo niečo, čo ho znervózňovalo a nútilo venovať jej viac pozornosti než ostatným dovolenkárom. Ale prečo? Čím bola výnimočná? Ako si mal možnosť všimnúť, ani on jej nebol ľahostajný. 

Najšialenejšie na tom všetkom však bolo, že mu na nej záležalo. Ešte pred pár mesiacmi by jej záujem patrične využil a absolútne by ho netrápilo nejaké zlomené srdce. Niekdajšieho Tomáša nie. Po tom, čo mu urobila Karin sa začal správať ako hajzel. Uzavrel sa do seba a navonok sa hral na tvrďasa a Dona Juana. Mohol mať ktorú chcel a patrične si to užíval. 

Teraz však bolo všetko inak. Hoci sa upokojil už pred časom, to, že mu zrazu záležalo na jednom obyčajnom, na pohľad ničím výnimočnom dievčati, ho naozaj znervózňovalo. Bolo možné, aby Petra v priebehu pár dní zbúrala dlho budované hradby okolo jeho srdca?

Vedel, že musí niečo urobiť. Inak sa zblázni. V prvom rade ráno vysvetlí Veronike, že nie je vhodné, aby naďalej zotrvávala v kempingu a potom sa to pokúsi urovnať s Petrou. Snáď ešte nie je neskoro. 

***

V momente, ako Petra na druhý deň ráno otvorila oči, uvedomila si dve veci. Svitol posledný deň dovolenky, ktorý môže ešte stráviť pri mori a v mestečku. Posledný deň bezstarostného šantenia na pláži a nákupov s Lenkou. A večer plánovaná diskotéka, na ktorú sa jej odrazu  už vôbec nechcelo ísť. Pretvarovať sa, že sa zabáva, pričom bude celý čas duchom niekde úplne inde, bolo po včerajšom nepríjemnom prekvapení to posledné, na čo mala chuť.

Cítila sa ako hlupaňa pri spomienke na udalosti predchádzajúceho večera. Ako si mohla namýšľať, že Tomášovi na nej záleží? Že by o ňu mohol stáť? Veď bola úplne nemožná. Neskúsená, ničím zaujímavá, obyčajná šedá myška. A dokonale naivná.

Najradšej by sa nafackovala za to, ako hlúpo naletela. Dobre vedela, prečo nechcela na dovolenke vôbec na chlapov myslieť. Keď vám zlomí srdce jeden, dá sa očakávať, že to urobí aj ďalší. Iná by sa na jej mieste možno poučila, ale ona? Sadne na lep prvému, ktorý o ňu čo len trochu prejaví záujem a už je z neho namäkko. Nemala si ho od začiatku vôbec všímať a rovno ho prenechať Darine. Nakoniec skončila s dlhým nosom aj ona. Načo sa vôbec snažila? 

Neskoro v noci, keď sa prechádzala po pláži, pretože sa v stave, v akom od Tomáša ušla, nemohla ukázať rodičom na oči a Darine nechcela dopriať tú radosť, vidieť ju zlomenú, si predsavzala, že naňho musí jednoducho zabudnúť. Po návrate domov to bude jednoduchšie, ale prežiť dva a pol dňa v jeho blízkosti bude asi trochu problém. Zvlášť ak bude mať opäť potrebu niečo vysvetľovať. Nie, už tie jeho nezmysly počúvať nebude. Do príchodu do Bratislavy to nejako zvládne. Urobí všetko pre to, aby sa mu čo najviac vyhýbala a minimalizovala možnosť osobného kontaktu. Ironicky si pomyslela, že by asi najlepšie urobila, keby sa zavesila na Darinu, v jej prítomnosti by mala rozhodne od Tomáša pokoj.

„Dobré ránko,” vletela Lenka do izby a Petra zaskučala. Vôbec sa jej nechcelo čeliť realite posledného dňa. „Vstávaj, o chvíľu sú raňajky a potom ideme k moru.”

„Uhm,” zamručala. „Nemôžete mi dnes doniesť raňajky do postele?”

„A to už prečo?” zamračila sa Lenka a uprela na sestru prenikavý pohľad. Petra nezvykla vymýšľať. Hoci vstávala ťažko, jedlo ju zakaždým spoľahlivo dostalo z postele. „Deje sa niečo?”

„Nie, len… Nechce sa mi jesť vonku, kde ma budú všetci vidieť.”

„Doteraz ti to nevadilo. Stalo sa včera niečo?“ preniesla zamyslene. „Bola si za tým Tomášom?”

„Bohužiaľ, bola,” vzdychla Petra nešťastne. „Radšej som mala ostať tu.”

Lenka neveriacky vytreštila oči. „Prečo? Čo sa stalo? Vyhodil ťa?”

„Nie. Ani nemusel. Postarala sa o to nejaká Veronika,” znechutene si odfrkla. Neustále ju mala pred očami. Čo mala tá žena a ona nie?

„Čože?” Lenka nechápavo nadvihla obočie. „Aká Veronika? Niekto zo zájazdu?”

„Netuším kto to bol, ale nemyslím, že niekto od nás. Zrejme nejaká milenka, keď odmietal Darinu.“ Petra rezignovane mykla plecami a namáhavo sa posadila na posteli. Bola unavená, zaspala až nad ránom a z nedostatku spánku sa jej točila hlava. „Po francúzsky ho požiadala, aby ma poslal preč, že sa potrebujú porozprávať. Tak som mu ušetrila robotu a odišla som sama.”

„Nemohla to byť nejaká…. čo ja viem… Kamarátka? Ak sem chodí často, môže tu mať kamarátky, nie?”

„No ak jeho kamarátky bežne prespávajú v jeho stane a obliekajú sa iba do trička a nohavičiek a nechcú, aby si vedela o čom sa rozprávajú, tak áno, bola to kamarátka.” Sarkazmus v Petrinom hlase sa nedal prehliadnuť.

„Počkaj,” zdalo sa, že si Lenka odrazu na niečo spomenula. „Ako vyzerala?”

„Bruneta, dosť tmavá, zrejme snedá, vysoká a -”

„Nemala náhodou na členku tetovanie škorpióna?”

„A čo ja viem? Bola tma, nevšimla som si,” odsekla Petra podráždene. „Prečo sa pýtaš?

„Nejakú podobnú ženu som videla pred asi polhodinou vychádzať z jeho stanu, išla do sprchy.”

„No vidíš, takže tu spala. A neverím, že -”

„A čo ak to celé je len nedorozumenie?” nevzdávala sa Lenka. Na svoje vlastné prekvapenie nestrácala nádej, i keď všetko svedčilo proti Tomášovi.

„Čo sa ti na tom zdá ako nedorozumenie? Má v stane polonahú ženu, ktorá u neho spí a dôrazne ho žiada, že sa musia porozprávať… Mne sa to zdá jasné ako facka.”

„No keď myslíš,” povzdychla si Lenka. „Ja by som to ešte nevzdávala.”

„Ty možno. Ja už naňho kašlem. Nech sa vláči s kým chce.”

***

„To si neurobila,“ skučala Lenka pri raňajkách, keď ju mama oboznámila s tým, na čo Petra deň predtým pristúpila. Natierala si bagetu maslom a nebezpečne pri tom šibrinkovala nožom. „To nemyslíš vážne, že sa mám baliť deň pred odchodom. Veď ma poznáš.“

„Práve preto, že ťa poznám,“ zahundrala Petra. „Zase by si na poslednú chvíľu zmätkovala a plašila, že ti niečo chýba. A myslím, že Tomáš,“ pri tom mene ňou trochu trhlo, „z nás už má vďaka Marseille pekné nervy aj bez ďalších trapasov. A mimochodom, je to len večer pred odchodom, pár hodín, chápeš?“

„Chápem, chápem,“ vzdychla Lenka a teatrálne pri tom pretočila očami. „Proste ma chceš zabiť.“

„Keď myslíš,“ mykla Petra plecami a hodila ďalší letný pohľad smerom ku stanom. Zakázala si tam hľadieť, ale nešlo to zastaviť. Bolo to silnejšie ako ona. „Alebo vieš čo? Nemusíme ísť večer nikam, aj tak nemám po včerajšku náladu.“

„Tak to pŕŕŕ,“ zvolala Lenka. „Neopováž sa z toho vyvliecť. Si mi to včera sľúbila, takže pôjdeš a basta,“ zastrájala sa nebezpečne vzdorovito. „Ja ti tú náladu vylepším. Nakoniec budeš rada, že si šla a… Nemusela sa tu zožierať myšlienkami na toho nevďačného idiota. Aspoň nebudem musieť počúvať tvoje neustále šomranie o tom, aký je Tomáš debil.“ Posledné slová taktne zašepkala, pretože nablízku bola mama s otcom a Lenka si bola istá, že Petra by im len nerada vysvetľovala svoje citové peripetie. 

„Vitaj v klube. Ja som tvoje šomranie počúvala dennodenne niekoľko mesiacov a stále som tu.“

„To bola podpásovka, ségra,“ zašomrala Lenka dotknuto, ale napokon musela uznať, že Petra mala pravdu. S odstupom času si uvedomovala, že to, čo predvádzala v posledných mesiacoch, muselo byť veľa na koňa. A jej rodičia s Petrou majú svätú trpezlivosť, keď to s ňou vydržali a ešte ju nešupli do decáku. „Ty máš fakt náladu… Ale večer ťa na tú discu dotiahnem aj nasilu. Uvidíš, zabavíš sa a na toho idiota si ani nespomenieš.“

„Nemyslím, ale fajn. Pôjdem tam. No urobím to len kvôli tebe.“

„Aj to sa počíta,“ uškrnula sa Lenka a konečne sa pustila do raňajok. 

Otec, ktorý práve vyšiel z karavanu, na svoje dcéry hľadel ako na zjavenie. „To ste ešte nezjedli? Mama už balí na pláž. Tak sa hýbeme, najesť, obliecť do plaviek a -“

„Oco?“ zahuhlala Lenka s plnými ústami. „Čo keby ste išli vy dvaja napred a my za vami prídeme neskôr? Na pláž predsa trafíme aj samy.“

„Má pravdu,“ súhlasila Petra. „Aj tak sa potrebujem nakrémovať skôr ako na pláži, inak ma zase spáli a zajtra v autobuse sa zbláznim.“

„Tak teda dobre, poviem mame, že za nami prídete,“ súhlasil otec a zmizol v prívese.

O desať minút dievčatá osameli. Petra takmer nepriateľsky hľadela na nedotknuté raňajky a premýšľala, či má zmysel sa do nich nútiť, keď na ne vôbec nemá chuť. Napokon rezignovala. Keď Lenka odmietla jej porciu s tým, že má dosť, vstala, zobrala obe tácky a išla ich odniesť.

Len čo sa ocitla pri kuchyni, zo svojho stanu vyšiel Tomáš a zamieril priamo k nej. V tom momente zamrzla v pohybe a celá sa začala triasť. Musí ujsť. Nebola pripravená na konfrontáciu s ním, keď neďaleko číhala akási Veronika. Z posledných síl odlepila nohy od zeme, šmarila podnosy na výdajný pult a otočila sa. Plánovaný krok však neurobila. Namiesto toho narazila do Tomášovej pevnej hrude. 

„Pusť ma,“ zavrčala, keď ju jemne chytil za zápästie, aby ju zadržal. Tušil, že mu chce ujsť.

„Pustím ťa, ale prosím ťa, daj mi minútku, aby som ti -“

„Nepotrebujem počuť ďalšie výmysly, ako je to celé len nedorozumenie,“ zasyčala a vytrhla sa mu. Napriek tomu, že bola voľná, niečo jej bránilo ujsť. 

„Viem, vyznie to ako klišé výhovorka, ale… Naozaj je to len nedorozumenie.“

„Prepáč, ale nemám záujem,“ preniesla ľahostajne, ale v skutočnosti jej nebolo všetko jedno. Najradšej by si to nechala vysvetliť, uverila, že to bol len nejaký omyl, ale vlastná hrdosť jej to nedovolila.

„Petra, prosím.“

Možno to bol náznak zúfalstva v Tomášovom hlase, čo ju donútilo pristúpiť na jeho hru. Založila si ruky na prsia a vyzvala ho: „No tak hovor. Som zvedavá, čo za výhovorku si si cez noc pripravil.“  

Z Petriných slov sálal taký chlad, že ak by Tomášovi na nej tak nepochopiteľne nezáležalo, dávno by to vzdal. Ale Petra mu z nevysvetliteľných príčin za to stála. Snáď si to nechá vysvetliť. „Je to moja sestra.“

„No to isto,“ ironicky sa zasmiala Petra a ani sa pri tom naňho poriadne nepozrela. „A úplnou náhodou sa u teba premávala polonahá a bavila sa s tebou tak, aby som jej nemohla rozumieť? Lenže v tom sa slečna prerátala.“

„Pani.“

„Čo prosím?“ Petra nechápavo nadvihla obočie. O čom to melie? Aká pani?

„Nie je slečna. Je pani. Je vydatá. Veronika.“

„Tak pani. To ale na situácii nič nemení,“ odsekla. 

„Ty mi vážne nedáš priestor to vysvetliť, však?“ smutne si povzdychol. Asi to predsa len nebude také jednoduché ako si myslel. 

„Uhádol si. A teraz, ak dovolíš, idem -“

„Petra, kde si tak dl-“ Pri kuchyni sa náhle objavila Lenka. Keď videla, s kým sa jej sestra baví, bolo jej jasné, koľká bije. Petrin bojový postoj tomu nasvedčoval. „Nejdeme na tú pláž?“ opatrne sa opýtala, preskakujúc pohľadom z jedného na druhého. Netušila, čo od nich môže čakať. 

Petra sa nikdy príchodu Lenky netešila viac ako vtedy. Prišla ako na zavolanie, ako keby tušila, že potrebuje zachrániť. „Jasné, musíme využiť posledný deň. Tak poď,“ vyzvala sestru veselo a bez akéhokoľvek vysvetlenia Tomášovi odtiaľ odišla. „Díky moc, si poklad,” vďačne sa na Lenku usmiala, keď boli v dostatočnej vzdialenosti od Tomášovho stanu. „Si moja záchrana.”

„Čo chcel?“

„No čo asi? Vysvetliť to. Ale akurát sa ešte viac strápnil. Debilnejšiu výhovorku si vymyslieť asi nemohol.“

„Čo ti povedal?“

„Vraj je to jeho sestra. Somarina. Tá ženská je stopro minimálne polovičná Francúzka. Taký prízvuk prirodzene nemáš ani keby si sa francúzštinu učila neviem koľko rokov.“

„No ja neviem… Čo ak je to naozaj jeho sestra?”

„Ty tomu veríš?”

„Úprimne? Neviem. Tomáš by tiež mohol byť polovičný. Je tmavší ako väčšina Slovákov. A podľa toho, ako vyzeral keď si zdrhla, by som mu ešte šancu dala. Neviem teda ako vyzerá chlap, ktorému nie je naozaj ľúto to, za čo sa ospravedlňuje, ale na betón to Tomáša úprimne mrzí a ľutuje to.”

„Jeho problém,” zašomrala Petra. Avšak predstava, že by v tom Tomáš naozaj bol nevinne, ju dráždila každou sekundou čoraz viac. Prirodzená zvedavosť v nej vzbudzovala množstvo otázok bez odpovedí. Ale priznať to nahlas? Ani náhodou. „A večer nikam nejdem. Práve ma úplne prešla nálada.”

„Chudák Tomáš.” Lenke bolo odrazu mladého sprievodcu naozaj ľúto. Ak ešte pred polhodinou o ňom pochybovala, teraz si bola na istom, že neklamal. Možno to nebola jeho sestra, ale milenka rozhodne nie. Keby klamal, nemal by taký smutný pohľad. Zdalo sa jej to, alebo v ňom naozaj videla bolesť? V tej chvíli si predsavzala, že urobí všetko preto, aby mu Petra dala šancu. Šancu vysvetliť to, šancu na nový začiatok.

Pred prívesom ich už čakala Eva s Jankou. „Stretli sme vašich, povedali, že ste ešte tu. Kde ste tak dlho? Čakáme tu aspoň desať minút,” spustila Jana dôležito. „Chceme ísť na pláž, môžeme sa ku vám pridať, že? Naši išli nakupovať do toho obchoďáku, čo je tu neďaleko.”

„Jasné,” veselo zvolala Lenka a hodila očkom po Petre. „Môžu, že?”

Petra nechápavo pozrela na Lenku. Odkedy si od nej pýta povolenie? „Prečo by nemohli? Nemám žiadnu infekčnú chorobu.”

„To mi je jasné. Len či ti to neprekáža, keď… veď vieš.”

„Nie,” stroho odpovedala Petra a otvorila dvere do prívesu. „Idem sa pripraviť.”

„Čo jej je?” zaujímala sa Eva, keď Petra vošla dnu. Všimla si, že Petra nie je vo svojej koži.

Lenka mávla rukou. „Nerieš. A radšej mi pomôž vymyslieť plán,” zašepkala spiklenecky.

„Aký plán?” Zvedavosť v Eviných očiach sa nedala prehliadnuť.

„Ako dostať Petru večer na diskotéku.”

„Idete na diskotéku?” rozžiarila sa Jana. „Aj ja chcem ísť. Evi, však pôjdeme aj my?”

„Ak ťa naši pustia,” mykla Eva plecom. „Po tom včerajšom prúseri.”

„Čo sa stalo?”

„Jana to trochu prehnala u chalanov s vínom. A prišla zafajčená ako z najväčšieho pajzlu. Matka pekne vyvádzala, keď ju v noci načapala, ako sa zakráda do prívesu.”

„No to verím,” zaškerila sa Lenka. „Moju mamu by trafil šľak, keby zistila, že… Ale nič… A áno, ideme. Teda, chceli sme, ale Petra začína blbnúť, že nikam nejde, ale ja ju tam dostanem,” snažila sa rýchlo zahovoriť svoje prerieknutie.

„Hm, no ak ona sama nechce, tak to bude asi trochu problém ju tam dostať, nie?”

„Veď práve v tom spočíva ten plán - vymyslieť niečo, čo ju tam presvedčí ísť.”

„Tak to teda veľa šťastia,” vzdychla si Eva. „Ak je taká tvrdohlavá ako moja sestra,” uškrnula sa smerom k Janke, „tak s ňou nepohneš.”

„Som hotová,” objavila sa Petra na prahu dverí. „Lenka, prosím ťa, nakrémuj mi chrbát.”

„Uhm, idem.” Lenka vyskočila na nohy a vošla za sestrou. „A prosím ťa, premysli si ešte ten večer.”

„Ja som sa už rozhodla.”