Milovníčka slova a cestovania

Ísť za ním alebo nie? To bola otázka, ktorá vŕtala Petre v hlave ešte dlho potom, ako Lenka zaspala. Keď si po dlhých mesiacoch vysvetlili krivdy z minulosti, obom sa im neskutočne uľavilo. Konečne sa budú môcť k sebe opäť správať normálne. 

Dohodli sa, že na druhý deň to uzmierenie pôjdu spolu niekde osláviť, najlepšie na nákupy a potom sa zabaviť na miestnu diskotéku. Koniec koncov, ešte stále poriadne neoslávili Petrine narodeniny a ako by to bolo najlepšie, ak nie hudbou a tancom? Na výlete v Nice Jakub Lenke o jednom podniku v kempe hovoril a zároveň ich obe volal, či sa nepôjdu zabaviť spolu s nimi. Aj tak im sľuboval pozvanie na drink, lepšiu šancu už mať nebude. Petru to na počudovanie celkom zaujalo. Diskotéky a podobné zábavy nikdy nevyhľadávala, práve naopak, skôr sa im vyhýbala, no povedala si, že na dovolenke sa musí skúsiť všetko. Zvlášť, keď ju Lenka ubezpečovala, že podľa Jakuba „ten dídžej, čo tam hráva, má brutálne dobrý vkus a dáva neskutočné pecky”. Snáď im to rodičia dovolia. Bude musieť mamu nejako spracovať. Napokon, už im veľa času na zábavu nezostávalo. Odchod domov sa nezadržateľne blížil.

Vzťah s Lenkou mala vyjasnený, ale ten s Tomášom zostával stále vo hviezdach. Na jednej strane by sa za ním najradšej ihneď rozbehla, zovrela ho v náručí a viac ho nepustila, no zároveň sa bála. Čo ak tam zase natrafí na Darinu? Alebo s ňou Tomáš nebude vôbec chcieť hovoriť? Ale keď bude aj naďalej sedieť na zadku a umárať sa negatívnymi myšlienkami a hrozivými scenármi, tak nikdy nezistí na čom vlastne je. Stratiť nemala čo, mohla iba získať. Za pokus to rozhodne stálo.

V obývacej časti prívesu sedeli rodičia a rozprávali sa. 

„Kam ideš?“ zaujímala sa mama, keď ju videla ísť von.

„Potrebujem sa trochu prejsť,“ odvetila. A niekomu sa ospravedlniť.

„O tomto čase? Mala by si ísť radšej spať. Zajtra máme posledný celý deň dovolenky, chceme ho s ockom poriadne využiť.”

„Je mi to jasné,“ smutne si vzdychla pri uvedomení si, že o tri dni už bude spať doma vo svojej posteli. Najradšej by odtiaľ neodišla vôbec. No všetko krásne sa raz musí skončiť, prečo by mala byť dovolenka vo Francúzsku výnimkou? „Máte v pláne niečo špeciálne?“

„Ani nie. Čo najskôr ísť k moru, aby sme sa mohli popoludní, k večeru vybrať na nákupy. Tu neďaleko je vraj nejaký supermarket. Myslím, že Tomáš hovoril o dvadsiatich minútach cesty, radi by sme tam zašli pozrieť, však Juraj?“ obrátila sa mama na otca.

„Áno, chceli sme s mamou domov kúpiť nejaké francúzske víno, syry a pre uja Karola francúzsku horčicu, keď ju má tak rád.“

„No a potom sa nám bude treba baliť," pokračovala mama. „Veď to poznáš, radšej sa zbaliť ešte večer pred odchodom, aby sme na nič nezabudli, ako ráno na poslednú chvíľu. Kvôli tomu sme pred týždňom takmer nestihli vlak do Bratislavy.“

„Hej, pamätám si.“ Ako by na to mohla zabudnúť? Veď takmer kvôli tomu vtedy Lenku prerazila, lebo si myslela, že to robila naschvál, jej napriek, len aby ju vytočila. Alebo preto, že si myslela, že ak nestihnú vlak, ostanú doma a ona bude môcť ísť k babke, kde nebude pod dozorom. Apropo, Lenka. Musí sa opýtať na tú diskotéku. Príhodnejšia situácia už do zajtra možno nenastane. Železo treba kuť zahorúca. „Mami? A veľmi by si sa hnevala, ak by sme s vami zajtra s Lenkou na tie nákupy nešli? Máme na večer nejaké plány.“

„Kde zase chcete ísť?“ vzdychla si mama. „A vy dve… Niekam sa pozabíjať?“

„Nie,“ zasmiala sa Petra. „No… chceli by sme ísť aj s chalanmi tu v kempe na jednu diskotéku. Ako rozlúčku s dovolenkou.“

„Na diskotéku? Vy dve?“ Prekvapenie na tvári rodičov bolo veľké. „Pokiaľ viem, ty si ich nikdy nemusela a pochybujem, že po tom, ako sa vy dve k sebe posledné mesiace správate, by tam Lenka s tebou chcela ísť.“

„Už sme v pohode, mami. Bol to Lenkin návrh.“

„Ja neviem. Mám o ňu strach. Je strašne ľahko ovplyvniteľná, čo ak sa tam zoznámi s niekým, kto to zneužije?“

„Bude tam so mnou. Mne nedôveruješ? A mimochodom, divila by si sa, ale niekedy je možno rozumnejšia než ja.“

„Vás dve dnes niekto vymenil?“ na otcovej tvári sa zračil úprimný šok. „Najprv sa Lenka dobrovoľne, bez odvrávania, ponúkne ako náhrada za teba do Nice a teraz ty obraňuješ Lenku? Čo sa vám stalo?“

„Proste sa určité veci zmenili a… Niečo sme si vysvetlili.  Tak môžeme zajtra ísť, mami?“

„Ak ma Lenka do večera ničím nevytočí, tak áno,“ súhlasila mama po chvíli premýšľania. „Ale pod jednou podmienkou.“

„Akou?“ Petrine srdce vynechalo niekoľko úderov. Mamine podmienky nikdy neveštili nič dobrého.

„Že sa za ten čas, kým my budeme nakupovať, obe zbalíte a konečne oslávime tvoje narodeniny. Tak, ako sa patrí, v nejakej cukrárni.“

Petra si vydýchla. Čakala to horšie, toto zvládne. „To znie fajn, podmienku prijímam," usmiala sa. „Bude pobalená aj Lenka.“

„Super, mám tvoje slovo. No tak už choď, nech fešák na teba zbytočne nečaká.“

„Č-čože? Aký fešák?“ vydesene vytreštila oči. To bola naozaj až taká nápadná a o jej záujme o Tomáša vedela nielen Lenka s Darinou?

„No ja neviem,“ zasmiala sa mama, „ale keď sa takto neskoro vykrádaš takmer každý večer, asi v tom musí byť nejaký chlapec. Len by ma zaujímalo, kto, keďže väčšina z tých, s ktorými sa bavíte, sú tu s partnerkami. Žeby to bol ten z druhého autobusu, čo je tu s mamou a starými rodičmi? Ten, čo si mu minule pomáhala na pláži tlmočiť?“

„Čože? Nie, ten isto nie!“ Petra sa otriasla pri predstave vyhúknutého pehavého ryšavého chlapca so silným záhoráckym prízvukom zhruba v Lenkinom veku. Musela uznať, že bol milý, ale rozhodne nie pre ňu. „Žiadny chlapec v tom nie je.“ 

Až tak veľmi neklamala. Tomáš nebol chlapec. Bol to muž. A veľmi charizmatický muž. 

„Nuž keď myslíš,“ kývla mama rukou. „Ale nebuď dlho.“

Znovu si pripadala ako zlodej, keď kráčala k Tomášovi už za tmy. Cestu jej ožarovalo tlmené svetlo lampičiek z okolitých stanov a veľkého kempingového osvetlenia pri kuchyni. Prechádzala popri stane, kde bývala Darina s Alicou. Obe sedeli vonku, na plastovom stolíku stála bandaska vína. Od Tomáša, pomyslela si a chcela ísť ďalej, keď sa jej z ničoho nič prihovorila Darina.

„Ak ideš za Tomášom, ani sa nemusíš unúvať.“

Nechcela na ňu reagovať, ale niečo v nej bolo silnejšie. „A to už prečo?“ odsekla jej. Tá ženská ju neskutočne vytáčala. Keby mohla, skočí jej do toho neúprimného sladkého úsmevu. „Mimochodom, nevieš, kam idem.“

„Moja,“ Darina na ňu hľadela znechutene ako na švába. „Nie je ťažké to uhádnuť, keď ideš týmto smerom. Ale Tomáš má návštevu, tak by som ho radšej nerušila.“

Určite to povedala len preto, aby ju zneistila, čo sa jej aj čiastočne podarilo. Petre sa usadil v hlave červík pochybností. Naozaj tam mal Tomáš takto neskoro návštevu? Ak to nebola Darina, tak kto potom?

Nie, nesmie sa nechať tou chuderou rozhodiť. Už jej na ďalšiu lesť nenaletí. „Tak ho teda neruš,“ odsekla jej tvrdšie, než plánovala a pokračovala zvoleným smerom.

„Ja som ťa varovala.“

„Svoje varovanie si môžeš niekam strčiť,” hundrala si popod nos, keď sa dostatočne vzdialila. Špičkou sandále frustrovane kopla do hrubšieho štrku na chodníku. Prečo ju tá ženská nenechá na pokoji? Nevie sa zmieriť s odmietnutím a preto sa snaží rozhodiť aj ju? Obávala sa, že Darina si nedá pokoj a bude sa jej snažiť znechutiť aj posledné dva dni dovolenky.

Usmiala sa, keď sa ocitla pred Tomášovým stanom. Dnu sa stále svietilo, takže ešte nespal. Prikročila úplne ku pláteným dverám a vo chvíli, keď naňho chcela zavolať, začula zvnútra tlmené hlasy. Zdesene si uvedomila, že jeden z nich celkom iste patril nejakej žene. Takže je to pravda. Má tam nejakú návštevu. Ženskú. Darina výnimočne neklamala.

Ohromene zostala stáť na svojom mieste, neschopná sa pohnúť a ujsť, s rukou natiahnutou pred seba, akoby chcela zaklopať na zazipsovanú látku. Odrazu sa dvere stanu otvorili a ocitla sa zoči voči Tomášovi, oblečenému len v pyžamových kraťasoch a bielom tielku. Bosý, s vlhkými a strapatými vlasmi, akoby sa len nedávno vrátil zo sprchy, v rukách držal mokrý uterák. Keď zbadal Petru, úplne zabudol, že ho chcel zavesiť vonku na šnúru. Namiesto toho na ňu chvíľu nemo hľadel a premýšľal, kde sa tam tak neskoro zjavila. „Petra?” vydýchol prekvapene. „Čo tu robíš?”

„Ja… Prišla som… Chcela som… zaklopať, teda... sa ohlásiť,” mlela Petra jedno cez druhé. Tomášov zjav ju úplne vyvádzal z rovnováhy a nedokázala od neho odtrhnúť pohľad. V obtiahnutom tielku vyzeral ešte dokonalejšie než obvykle. Čo ju ale upútalo najviac a vďaka čomu naňho civela ako na svätý obrázok, bolo Tomášove tetovanie. Fascinovane hľadela na jeho pravé plece, na ktorom sa vynímal obrázok Eiffelovej veže. Doteraz videla Tomáša iba v tričku či polokošeli s krátkymi rukávmi, pod ktorými bolo tetovanie spoľahlivo ukryté pred zvedavým zrakom ľudí. „Chcela som sa ospravedlniť,” vydolovala zo seba nakoniec. „Za to, že -”

„Tomi, kde si tak dlho?” ozval sa z vnútra stanu ženský hlas a o pár sekúnd vyšla von vysoká snedá bruneta, odhadom o niečo staršia ako Tomáš, oblečená len v tričku a šortkových nohavičkách. O Petru ledva zavadila pohľadom, zaujali ju Tomášove prázdne ruky. „Ty si tú zmrzlinu ešte stále nebol zobrať? A uterák si mal zavesiť, nie hodiť na stôl.” Hovorila po slovensky, no so silným francúzskym prízvukom. Nemala postavu modelky, na rozdiel od Dariny mala nejaké kilá navyše a vyzerala strhane, no ani to jej neuberalo na príťažlivosti. Petre napriek všetkému bola vrcholne nesympatická. Dvíhal sa jej z nej žalúdok.

„Nie som blbý,” pretočil Tomáš očami a prevesil uterák na šnúru. „Len som to zatiaľ nestihol,” zasmial sa a veselo žmurkol na Petru. Tá tam len stála a pohľadom preskakovala z jedného na druhého.

„Qui est-ce?” opýtala sa bruneta francúzsky, mysliac si, že ju Petra nerozumie. Kto je to?

„C´est Petra, une cliente. Veronicque, mais elle - ”

„Renvoie-la, s'il te plaît. Nous devons nous parler.” Pošli ju preč, prosím. Musíme sa porozprávať.

Petru akoby obarili vriacou vodou. To musel byť zlý sen. Najprv Darina, teraz nejaká Veronika. Chlapec nezaháľal. A to sa mu pôvodne prišla ospravedlniť. „Tak tá klientka ťa teda nebude zdržovať, keď máte spolu také neodkladné povinnosti,” precedila a otočila sa na päte. So slzami v očiach sa rozbehla preč. Stihla ešte zachytiť prekvapenú Veronikinu otázku, ozývajúcu sa v tichu noci.

„Ona nás rozumela?”

Tomáš sa frustrovane zviezol na stoličku pred stanom. Prečo musí mať takú smolu a Petra sa zakaždým objaví v tom najnevhodnejšom okamihu? Najprv od neho videla vychádzať Darinu a teraz ho pristihla s Veronikou, ktorá si nikdy nelámala hlavu s tým, ako sa prezentuje na verejnosti. Ani ju nestihol zastaviť a vysvetliť jej to. Ledva sa spamätal, už jej nebolo. „Hej, rozumela,“ odpovedal na Veronikinu rečnícku otázku. „Snažil som sa ťa varovať, ale bez šance.”

„Čo to vlastne malo byť?“ 

„Nič, čo by ťa malo trápiť. A choď sa radšej obliecť, naozaj sa tu nemusíš pretŕčať polonahá. Ľudia by si to mohli zle vysvetliť.“

„Mon Dieu, čo v živote nevideli ženskú v nohavičkách?“

„Práveže videli.“

„No a? V čom je potom problém?“

„Petra si to asi vysvetlila zle.“

„Čože? Nechápem,“ zamračila sa Veronika. Po chvíli však šokovane vytreštila oči. „Počkaj... Ona si myslela, že ty a ja, my dvaja sme…  milenci? No fuj, veď som tvoja sestra!“

„Ja to viem, ale ona nie. A vďaka tomu, že si prešla do francúzštiny, to naozaj mohlo vyznieť tak, že niečo skrývame.“

„To je smiešne,“ odfrkla si. „A keby aj sme boli milenci, ako si teda ona myslí, prečo ju to tak vzalo?“ Tomášov pohľad upretý do zeme jej dal odpoveď. „Ty sa jej páčiš! A podľa toho, ako sa tváriš ty, tak ani ona ti nie je ľahostajná, že?“

„Uhm. Ale nebavme sa o mne. Ešte si mi stále nepovedala, čomu môžem vďačiť za tvoju ďalšiu nečakanú návštevu,“ zvrtol Tomáš reč na bezpečnejšiu tému. „Dobre vieš, že prepadovky nemám rád.“ 

„Viem, ale... Ale musela som vypadnúť z domu. A nič lepšie mi nenapadlo, ako prísť sem.“

„A keby som tu nebol?“

„Asi by som si zaplatila nejaký hotel,“ mykla Veronika plecom. Nad takou možnosťou ani neuvažovala. Doteraz tam bol jej brat vždy pre ňu.

„Čo sa stalo? Zase François?“ vzdychol Tomáš nešťastne a ruky zovrel v päsť. Ak ten bastard zase jeho sestre ublížil, nech si ho neželá. Tento raz ho asi naozaj zabije.

„Oui. Zase mu preplo. Minulý týždeň sa s kamarátmi ožral ako sviňa a odvtedy ma neustále upodozrieva, že mám milenca, dokonca ma sleduje aj v práci a mám pocit, že prenasleduje všetkých mojich kolegov. Už som z toho fakt zúfalá.“

„Parchant. Zabijem ho. Veď počkaj, budem mať voľno, tak -“

„A to ešte nie je všetko,” prerušila ho Veronika.

„Môže to byť ešte aj horšie?”

„Neviem. Asi. Som tehotná. Druhý mesiac.”

„Čože si?” vytreštil Tomáš oči. „Kriste, Veronika, mňa z teba porazí. Prečo si taká nezodpovedná? Veď vieš, že ti doktori tak skoro ďalšie tehotenstvo neodporúčali.”

„Ja viem, ale tak čo som mala robiť, keď sa pritrafilo?” vyštekla. „A zobrať si to nedám, úplne mi stačil ten jeden potrat.”

„François to už vie?”

Veronika pokrútila hlavou a uprela pohľad do zeme. „Ešte som nenabrala odvahu. Sama to viem len dva týždne.”

„Dúfam, že je to aspoň jeho.”

„A koho by to asi tak malo byť?” naježila sa. „Na rozdiel od neho som verná.”

„Dobre, dobre, nezlosti sa. Ale keď už to hovoríš… Divím sa, že od neho jednoducho neodídeš. Vieš, aký je. Iba čo sa pri ňom trápiš. Podaj žiadosť o rozvod a -”

„A čo dieťa? Mám naňho ostať sama?”

„Nebola by si sama. Pomôžeme ti. Kedykoľvek sa môžeš vrátiť domov. Aj u mňa v Blave máš kde bývať. Myslím, že všetko lepšie, než ostávať s tým hajzlom.”

„Si poklad, brácho,” usmiala sa smutne Veronika, „Vďaka za všetko. Porozmýšľam nad tým. Ale teraz som už fakt unavená, idem si ľahnúť. Dobrú noc.” Veronika nečakala na Tomášovu reakciu, vstala a vošla do stanu. Vliezla do jednej z dvoch spálni, prikryla sa pripravenou dekou a ledva zavrela oči, zaspala.

Tomáš osamel. S tichým zahrešením si pretrel unavené oči. Takto si to fakt nepredstavoval. Nielenže mu Veronika urobila svojou nečakanou návštevou škrt cez rozpočet, ešte mu to o niečo skomplikovala s Petrou. Akoby nestačilo, že ho donedávna obťažovala Darina. S povzdychom sklonil hlavu a obe ruky zaboril do hustých svetlo hnedých kučeravých vlasov.

Tomáš Lubina nikdy nepatril medzi vlkov samotárov. Už od malička bol rád obklopený rovesníkmi, s ktorými strávil nejednu voľnú chvíľku na ihrisku v parku, či cez leto na slnkom zaliatych plážach francúzskej riviéry. Od detstva miloval spoločnosť a byť stredobodom pozornosti. Po presťahovaní na Slovensko mu síce dlho trvalo kým si zvykol, ale keď sa konečne usadili, pomerne rýchlo si našiel nových kamarátov a v partii sa stal prirodzeným vodcom. Veď kto by sa nechcel kamarátiť s chlapcom, ktorý práve prišiel z Francúzska a jeho francúzsky prízvuk bol milý i vtipný zároveň? A vďaka svojím južanským génom, ktoré zdedil po mame, bol obľúbený aj medzi dievčatami, ktoré naňho leteli ako muchy na med.

No teraz, prvýkrát po dlhých rokoch, zatúžil byť sám. Hoci prácu s ľuďmi miloval a v práci sprievodcu sa našiel, teraz si potreboval vyčistiť hlavu úplne sám. Najlepšie niekde v izolácii. No nemohol. Nielenže dnu v jeho stane, vo vedľajšej spálni spala jeho nešťastná sestra, ktorej sa minimálne do odchodu domov nezbaví, najbližšie tri dni bude musieť čeliť desiatkam svojich klientov a nahnevanej Petre. Ušla od jeho dverí bez toho, aby mu vôbec dala šancu vysvetliť túto bizarnú situáciu. Svojím spôsobom ju chápal. Sám nevedel, ako by v podobnej situácii reagoval. 

Prečo jednoducho nemohol byť jeho život úplne normálny ako doteraz? Odkedy mu doňho vstúpila Petra, nič už nebolo ako predtým.