2. kapitola
Na autobusovej stanici na Bajkalskej už postával hlúčik ľudí. Niektorí telefonovali, iní sa len tak nezáväzne medzi sebou rozprávali a ďalší vyzerali rovnako stratení ako Petra s rodičmi. Na prvý pohľad všetci rozdielni, jedno však mali spoločné. Boli oblečení naľahko, zvačša v šortkách a krátkom tričku, na nohách obuté sandále a v ich blízkosti stála kopa batožiny. Všetko dovolenkári cestujúci za dobrodružstvom, či splneným snom.
„Na to, že autobus má odchod až o hodinu, je tu už dosť ľudí,“ skonštatovala mama prekvapene, keď prešli okolo malého stánku s občerstvením a zastali uprostred veľkej betónovej plochy, slúžiacej ako nástupište pre autobusy cestovných kancelárií.
„Zrejme nie sme sami, čo pricestovali z väčšej diaľky,“ zamyslene preniesol otec a položil kufor na zem. „Blaváci si asi dajú na čas."
„Keby som aspoň vedela, kam máme ísť,“ povzdychla si a obzerala sa okolo seba. „Ľudí je tu ako naozaj, ale nikde nevidím žiadny autobus, nič. Snáď to odchádza odtiaľto.“
„A odkiaľ inakadiaľ by to asi išlo? Veď si cestou niekoľkokrát kontrolovala pokyny z cestovky. Ešte aj v tom prekliatom trolejbuse si do tých papierov čumela,“ hundrala Lenka. Zlá nálada, ktorá sa jej držala od rána, ju neprešla ani po trojhodinovej ceste do Bratislavy. Jej správanie už Petru vytáčalo do nepríčetnosti a musela sa fakt silno držať, aby nevybuchla.
„Dobrý deň,“ ozval sa im odrazu za chrbtom dievčenský hlas. Keď sa otočili, uvideli mladú ženu, nie oveľa staršiu od Petry. Dlhé čierne vlasy mala zapletené do vrkoča a na hlave jej svietila žltá šiltovka s logom cestovnej kancelárie. V rukách zvierala tmavomodré dosky s klipom a pero. „Som referentka cestovnej kancelárie Golden tour,“ predstavila sa a milo sa na nich usmiala. „Cestujete do Port Grimaud, však?“
„Áno.“ Petra si uľahčene vydýchla. Sú na správnom mieste.
„Výborne. V tom prípade vás poprosím vaše mená,“ pokračovala žena.
„Rodina Brezovská,“ ozvala sa mama. „Mária, Juraj, Petra a Lenka,“ diktovala, zatiaľ čo referentka sa pri pohľade do papierov v ruke čoraz viac mračila. Napokon sa jej na tvári usadil víťazoslávny úsmev. „Uf, tak tu ste. Mám vás. Ešte vás musím požiadať o potvrdenie o zaplatení, tak, ako ste to mali uvedené v pokynoch k zájazdu,“ povedala a pozorne skontrolovala doklady, ktoré jej predložili. „Ďakujem, je to v poriadku,“ vrátila Petrinej mame obálku so zmluvou o zájazde a všetkými potvrdeniami. „Cestujete autobusom číslo jeden. Príde sem o takú trištvrte hodinku. Zasadací poriadok bude vyvesený na dverách autobusu. Prosím, dodržte ho. S každou ďalšou otázkou sa potom obráťte na svojho sprievodcu v autobuse. Želám vám šťastnú cestu,“ opäť sa usmiala a odišla skontrolovať ďalších prichádzajúcich klientov.
„Som smädná,“ zakňučala Lenka podráždene, keď po odchode referentky zase osameli. „A mám chuť na zmrzlinu.“
„Mohli by sme si ísť sadnúť do tamtoho bufetu,“ navrhol otec a hlavou kývol smerom, z ktorého predtým prišli. „Ja by som si dal pivo.“
O niekoľko minút sa rodinka usadila pri jednom z plastových stolov, ukrytom v príjemnom tieni slnečníka. Pri fľaši chladeného džúsu a Lenkiných chválospevoch na fest dobrý zmrzlinový pohár, pri ktorom zabudla aj na to, že išla na dovolenku proti svojej vôli, Petra aspoň na chvíľu vypustila Francúzsko z hlavy. Lenkina náhla dobrá nálada mala pozitívny vplyv aj na ňu. Šťastná, že jej sestra snáď už prišla k rozumu, užívala si rodinnú pohodu s pohárom chladiaceho osvieženia. No keďže v diaľke uvidela prichádzať na nástupište dva autobusy, už nedokázala vydržať. „To už je náš odvoz!“ natešene vykríkla, schmatla svoj kufor a kabelku a vyletela z bufetu ako namydlený blesk.
„Pekné popoludnie, dámy a páni“, ozvalo sa v mikrofóne po tom, čo sa po počiatočnom chaose konečne všetci usadili a autobus vyrazil z parkoviska. V uličke medzi sedadlami stál mladý muž, s podobne žiarivou šiltovkou s logom cestovnej kancelárie ako jeho kolegyňa na Bajkalskej a na prsiach mal pripnutú visačku so svojím menom. „V mene cestovnej kancelárie Golden tour vás vítam a prajem vám príjemnú cestu. Volám sa Tomáš a budem vašim sprievodcom nielen počas tejto cesty, ale počas celého vášho pobytu. O našu bezpečnú jazdu sa budú starať páni šoféri, Jozef a Martin. Dovoľte mi teraz niekoľko informácií...“
Petra, sediaca niekoľko radov sedadiel za vodičom, nedokázala z mladého sprievodcu odtrhnúť zrak. Tak ako ešte pred necelou pol hodinou zúrila, že si Lenka za každú cenu uzurpovala miesto pri okne, teraz bola vďačná za to miesto v uličke. Asi to tak malo byť, pomyslela si v duchu. Z uličky mala na Tomáša dokonalý výhľad a mohla si ho počas príhovoru detailne obzrieť bez toho, aby to mohlo byť niekomu nápadné. Oblečený v béžových trojštvrťových nohaviciach a modrej polokošeli s krátkym rukávom, kontrastujúcou s jeho opálenou pokožkou, vyzeral neskutočne príťažlivo. Dlhé svetlohnedé vlasy, stiahnuté do gumičky, dokresľovali jeho, pre Petru výnimočný, zjav.
„Zastavovať budeme približne každé tri až štyri hodiny, ale ak by niekomu bolo zle, alebo niečo súrne potreboval, tak pokojne príďte povedať sem dopredu. Ešte raz vám prajem príjemnú cestu a dúfam, že bude bez problémov,“ vrátila sa s poslednými Tomášovými slovami sprevádzanými jeho širokým úsmevom Petra do reality autobusu.
Odrazu sa pristihla, že polovicu jeho príhovoru absolútne nevnímala, lebo naňho hľadela ako zhypnotizovaná. Vynárali sa jej iba určité krátke útržky, či slová: Francúzsko, prestávky, nápoje. Čiastočne si z toho v hlave poskladala mozaiku, ktorá jej ako-tak dávala zmysel. Veď ak by niečo, stále sa môže opýtať mamy, keď by na to prišlo. Bola presvedčená o tom, že jej neušlo ani jedno slovo. V snahe prísť na iné myšlienky, vytiahla si z kabelky knižku. Veľmi rýchlo však zistila, že to nebol najlepší nápad. Ak Tomášov príhovor vnímala len z polovice, pri knihe bola už úplne nesústredená. Písmenká, poskladané do slov, jej vôbec nedávali zmysel, aj keď boli písané v jej rodnom jazyku, keďže jej myšlienky neustále odlietali úplne iným smerom. Do Francúzska, čomu sa vôbec nedivila, keďže sa naň tešila už niekoľko týždňov. Čo ale bolo pre ňu oveľa viac nepochopiteľné, čoraz častejšie smerovali aj k mladému sprievodcovi. Po niekoľkých márnych pokusoch pochopiť čítaný text, to s povzdychom vzdala a knihu odložila.
Spamätaj sa, Petra, frustrovane si pomyslela, keď knihu vymenila za CD prehrávač. Ideš do Francúzska, na vytúženú dovolenku, to posledné, čo potrebuješ je, aby si sa nešťastne zamilovala. Kašli na chlapov a užívaj si oddych.
So slúchadlami v ušiach, ponorená do tónov obľúbenej hudby, pomaly upadala do ríše snov. Rozhodnutá nevšímať si sprievodcu viac, ako bude nutné. Téma chlapov je na najbližšie dni tabu.