Milovníčka slova a cestovania

Zbadala ho už z diaľky. Stál pár metrov od recepcie, ukrytý v tieni olivovníka a lenivo sa opieral o jeho kmeň. Aj na tú vzdialenosť videla, že si dal záležať na tom, čo si obliekol. V trojštvrťových béžových nohaviciach a bielej polokošeli, s dlhými vlasmi ako obvykle zopnutými do gumičky, ju privádzal do kolien. Ako môže byť niekto taký dokonalý? Tú otázku si v posledných dňoch kládla čoraz častejšie. Jeho krása by mala byť trestná.

„Ahoj," nesmelo sa pozdravila, keď prišla až k nemu. „Dúfam, že nemeškám."

Tomášovu tvár pri pohľade na ňu ozdobil úsmev. „Nie, nie, ideš akurát včas. Tiež som prišiel len pred pár minútami."

„To je fajn, bála som sa, že som sa priveľmi zdržala."

Hľadel na ňu ako na zjavenie. Jej krása ho fascinovala, no zároveň strašne znervózňovala. V tých jednoduchých šatách farby nevinnosti a so zapletenými vlasmi vyzerala jednoducho neodolateľne. Ak sa nechcel zblázniť, potreboval sa nejako upokojiť. Cigareta bola v tej chvíli jediná prijateľná možnosť. „Bude ti veľmi vadiť, ak si zapálim?" Musel sa jej opýtať, nechcel to urobiť bez jej súhlasu. Ak by povedala nie, rešpektoval by to.

„Nie," vydýchla po chvíli. Cigaretový dym neznášala, ale bola rozhodnutá ho tentokrát zvládnuť. Koniec koncov, bozkávať sa s ním isto nebude. „Pokojne si zapáľ."

Kráčali bok po boku, ponorení do príjemného rozhovoru a Petra sa na svoje vlastné prekvapenie cítila úplne prirodzene. Ani sa nenazdala a boli v mestečku. Opäť v ňom vládol čulý ruch. Petra milovala tie dovolenkové chvíle, keď sa mohla túlať uličkami aj napriek neskorej večernej hodine.

„Tak, kam pôjdeme?" zaujímala sa keď zastali na námestí. „Sľúbil si mi zmrzlinu," zaškerila sa.

„Neboj, nezabudol som na ňu. Ale najprv ťa pozývam na pohárik. Keďže dnešným dňom môžeš piť oficiálne, bola by veľká škoda túto príležitosť nevyužiť, nemyslíš?"

„No keď inak nedáš..."

„Poznám tu neďaleko jeden veľmi príjemný podnik, na terase občas zvykne hrávať živá hudba. Možno sa na nás usmeje šťastie a budú hrať práve dnes. Mávajú celkom dobrý repertoár."

„To znie skvelo. Tak, na čo ešte čakáme?"

O pár minút sa Tomáš s Petrou usadili na terase útulnej reštaurácie na okraji námestia. „Tak čo si dáš?" opýtal sa, podávajúc jej vínnu kartu. „Tvrdý alkohol dnes vylúčime, neprišli sme sa opiť."

Petre predstave opitia sa s Tomášom prišla neskutočne komická, no ktovie, ako by to dopadlo, keby jej naozaj objednal niečo tvrdé?

„Ja neviem... Je tam toho veľa a ja sa aj tak vo vínach nevyznám. Čo navrhuješ ty? Čo sa hodí na oslavu dospelosti viac? Víno? Šampanské? Vyber niečo ty, prosím."

„Máš pravdu, je tu toho dosť a polovicu z toho nepoznám ani ja," zaškeril sa Tomáš. „Ale ak nemáš nič proti bublinkám, navrhujem šampus. Ten je podľa mňa taký slávnostnejší."

„Okej, môže byť," usmiala sa Petra a hlbšie sa usadila do pohodlného prúteného kresla. Pokiaľ Tomáš objednával, obzerala si prostredie reštaurácie. Musela uznať, že mal pravdu. Naozaj tam bolo príjemne. Svetlohnedý ratanový nábytok vábil na malý oddych aj v tom najsparnejšom letnom dni. Usmievaví čašníci, plniaci želania aj tým najnáročnejším zákazníkom. Lákavá vôňa jedla. A úžasný výhľad na západ slnka. Okamžite si to tam zamilovala.

Na živú hudbu ale šťastie nemali. A hoci to Petru spočiatku trochu mrzelo - predsa len, bola na ňu zvedavá - nakoniec to nebolo najhoršie. Z reproduktorov hralo akési miestne rádio, ktorého playlist bol pre ňu ako stvorený.

O malú chvíľu pri nich stál čašník s ich objednávkou. Pýtal sa, či si ešte niečo budú želať.

„Poprosila by som vás aj nejaké pochutiny. Čo by ste mi doporučili?" prehovorila naňho plynulou francúzštinou, na čo Tomáš len prekvapene nadvihol obočie.

„Vidím, že sa nestratíš," obdivne preniesol po mužovom odchode.

„Vo Francúzsku nie," usmiala sa. „Veď som ti hovorila, že sa učím francúzštinu."

„Vlastne hej," spomenul si a nalial šampanské do pohárov. „Tak teda, všetko najlepšie k tej tvojej osemnástke. Na zdravie," preniesol prípitok.

„Na zdravie."

Len čo si pripili, v rádiu sa ozvali prvé tóny skladby Bed of Roses.

„Jéj, moja obľúbená pesnička!" rozžiarila sa Petra.

„Máš rada Bon Joviho?"

„Hej. Celkovo milujem tie staršie veci. Bon Jovi, Roxette, Abba, Scorpions a tak. Niekedy mám pocit, že som sa narodila v zlom období, keď mi súčasná hudba veľa nehovorí."

„Myslím, že sme na tom dosť podobne. Akurát, že ja som vyrástol skôr na šansónoch a tých južanských skupinách."

„Fakt? Milujem Edith Piaf. Tak daj ešte nejaký tip, možno sa mi niečo zapáči."

„Jednoznačne odporúčam Desireless a Stone. Ak si ich doteraz nepoznala, určite si ich zamiluješ. A ešte mám rád z Talianov Gazeba a-"

„Toho poznám! I like Chopin je moja srdcovka."

„A pokiaľ máš rada francúzsku hudbu, o niečom by som vedel," preniesol Tomáš tajomne. „Ale dopime, aby sme mohli ísť, niečo ti chcem ešte ukázať."

„Mne už nenalievaj, ja už mám dosť," odmietla Petra ďalší pohárik. „Sám si povedal, že sme sa dnes neprišli opiť."

„Máš pravdu, ešte nás čaká tá sľúbená zmrzlina.
 

„To nemyslíš vážne, to nemôžem prijať," neveriacky krútila Petra hlavou, keď jej Tomáš v jednom stánku pri pláži kúpil cédečko s najlepšími francúzskymi piesňami. Držal ho v ruke a s úsmevom, ktorý ju zakaždým privádzal do kolien, jej ho podával.

„Práve naopak, musíš. To je darček k narodeninám. Ak ho neprijmeš, budem sklamaný."

„Díky, si úžasný," hlesla dojato Petra a mimovoľne, bez premýšľania ho objala. Keď si uvedomila, čo urobila, ako zasiahnutá elektrickým prúdom sa odtiahla a vyplašene mu hľadela do očí. No keď úsmev z Tomášovej tváre nezmizol, vydýchla si. Snáď nič nepokazila.
 

Petra šokovane hľadela na ciferník hodiniek. Absolútne nerozumela tomu, ako mohlo byť už takmer pol dvanástej. Naozaj s Tomášom strávila viac ako tri hodiny? Bolo až neskutočné, ako v jeho spoločnosti stratila pojem o čase. S ním mala pocit, že plynie oveľa pomalšie. Možno to bolo spôsobené aj tým, že celý čas viedli príjemný rozhovor o Tomášovej práci a jeho cestovateľsko-sprievodcovských zážitkoch. Z Tomáša sa vykľul nielen skvelý spoločník, ale aj úžasný rozprávač a zabávač. Hovoril o svojich dobrodružstvách tak pútavo, až mala pocit, že sa tých jeho ciest naozaj zúčastnila. Občas ho dokonca upodozrievala, že si tie historky práve vymyslel, alebo minimálne trochu prikrášlil, než sa v skutočnosti odohrali. Najviac ju ale pobavilo rozprávanie o tom, ako čakal na slovensko-maďarských hraniciach na svoj autobus, ktorý mal meškanie. Z nejakého čudesného dôvodu mu referentka z cestovnej kancelárie poradila, aby nečakal na autobusovom nástupišti, ale aby sa zviezol s iným autobusom aspoň na hranice a počkal tam. A keďže nemohol ísť priamo na hranicu, tak čakal v priestore pred ňou – sediaci na obrubníku – ako úplný bezdomovec. Predstava Tomáša, sediaceho ako kôpka nešťastia, čakajúca na spasenie vo forme prichádzajúceho autobusu ju vtedy tak pobavila, že sa niekoľko minút nevedela prestať smiať.

„Vďaka za krásny večer, užila som si ho," vyslovila po chvíli tichého kráčania bok po boku po pláži. Vracali sa do kempu a hoci už bola poriadne unavená, najradšej by sa s Tomášom nikdy nerozlúčila.

Ľutovala, že nemôže v jeho spoločnosti stráviť viac času. Predsa len, na výlete s ostatnými klientmi nie je taká zábava, ako keď sa venoval výlučne jej.

„To rád počujem. Vždy ma poteší, keď moje narodeninové prekvapenia vyjdú."

Petra sa zachichotala. „Takto sa správaš ku všetkým klientom, čo majú narodeniny?"

„Úprimne? Nejaký darček pripravím každému, ale takto sa správam len k tým výnimočným," bez zaváhania odpovedal Tomáš. Napokon, bola to pravda. Zopár dovolenkových narodenín za tie roky, čo sprevádzal, zažil, ale Petra bola preňho jednoducho iná. Jedinečná. Sám nevedel povedať prečo a čím ho tak veľmi zaujala, no vedel, že to tak bolo. Svojím spôsobom ho vedomie, že sa mu nejaká klientka dokázala dostať tak ľahko pod kožu desilo, pretože bolo preňho nové. Ale vo svojom živote už viackrát zistil, že niekedy jednoducho nič nejde podľa plánu a všetko je raz po prvýkrát.

„Ja som výnimočná?" Petre od prekvapenia skoro zabehlo. Čakala hocijakú odpoveď, ale toto jej vážne vzalo všetky slová. Naozaj je pre Tomáša taká mimoriadna, alebo to povedal len preto, že si myslel, že to počuť chcela?

„Samozrejme. Vari o tom pochybuješ?" Na Tomášovej tvári sa usadil zamračený výraz.

„Ja predsa nie som ničím výnimočná."

„Netáraj. Každý z nás je niečím špeciálny. A ak chceš počuť -" začal, no odrazu Petra šokovane zastala, akoby v tom momente vrástla do zeme a rukou si prekryla ústa. „Peti? Si v pohode? Deje sa niečo?"

Petra chvíľu bez slova hľadela na predajňu s kúpacími potrebami a vyzerala, akoby práve uvidela ducha. „Panebože," hlesla po chvíli a keď sa konečne spamätala, rozbehla sa smerom k budove.

Tomáš za ňou neveriacky hľadel a vôbec ničomu nerozumel. Čo sa stalo, keď sa Petrina dobrá nálada v mihu sekundy takto zmenila a nechala ho tam bez slova vysvetlenia? Bez premýšľania sa vydal za ňou.

Petra medzitým dobehla k budove. Pár metrov od nej, opretá o kmeň olivovníka stála Lenka. Čo však Petru šokovalo najviac, bola cigareta v sestrinej ruke. Nebyť osvetlenia, dopadajúceho priamo na ňu, možno by si ju od pláže ani nebola všimla.

„Lena, ty fajčíš?" oborila sa na ňu.

Lenka od šoku takmer prehltla cigaretu. Petru tam vôbec nečakala. Popravde, dúfala, že sa vrátia od mesta, nie od pláže. V panike schovala ruku za chrbát, no nebolo jej to nič platné. „Č-čo?" koktala a snažila sa nájsť stratenú rovnováhu. „N-nefajčím."

„Neklam, videla som tú cigaretu."

Najlepšia obrana je útok, povedala si Lenka. „No a? Oco tiež fajčí. A keď si videla, tak čo sa pýtaš?"

Petra si útok na svoju osobu nevšímala. Snažila sa dohovoriť sestre. „Ale oco je dospelý. Ty si ešte decko. A okrem toho, je to hriech proti -"

„Ušetri si tie kecy," zahundrala Lenka. Poučovanie bolo to posledné, čo v tej chvíli potrebovala. Zvlášť pred Tomášom, ktorý práve pribehol k nim a nechápavo prechádzal pohľadom z jednej na druhú a nemo sa ich pýtal, čo sa tam deje. „Len... Nehovor to našim, prosím. Mama by ma zabila."

„Na to si ale mala myslieť skôr, nezdá sa ti? A odkiaľ máš vlastne cigarety?"

„Túto som šľohla ocovi," priznala sa Lenka. „Ale inak... Šetrím si vreckové, alebo mi občas nejakú krabičku kúpi Marek."

„To som si mohla myslieť," vypenila Petra. „Vedela som, že ten chlapec nie je úplne nevinný."

„Petra, prosím..," hlesla Lenka. Naozaj nemala chuť počúvať sestrine výčitky, ktoré aj tak k ničomu nepovedú. Naviac sa vďaka tomu cítila pred Tomášom neskutočne trápne.

„Myslím, že z toho robíš zbytočnú vedu," zapojil sa do sesterskej výmeny názorov Tomáš. „To, že sa tu teraz pohádate, Lenke nepomôže. Napokon, nie je zase až také decko, ako si o nej myslíš."

„Má pätnásť!" neveriacky vykríkla Petra, šokovaná, že Tomáš zastal stranu Lenke. „Je to ešte decko!"

Lenka hľadela na Tomáša ako na zjavenie a otvárala ústa ako ryba na suchu. Naozaj sa jej práve zastal? Alebo to bolo len tým, že sám bol fajčiar a keby jej aj on začal robiť výčitky, bolo by to vodu kázať a víno piť? „O chvíľu mám šestnásť," pípla, keď sa po prvotnom prekvapení zmohla na slovo. „Niektorí moji spolužiaci zo základky fajčili už ako štrnásťroční." To, že tresla blbosť a mala radšej mlčať, pochopila vo chvíli, ako to vyslovila. Nebyť Tomáša, ktorý Petru umlčal skôr, než spustila ďalšiu paľbu výčitiek, už by musela počúvať ďalšie nezmyselné obvinenia.

„Idem domov," naštvane zavrčala Petra a nevšímajúc si ani jedného z nich, pobrala sa preč.

„Ďakujem," pošepkala Lenka Tomášovi, keď o niekoľko sekúnd kráčali aj oni uličkami kempu. Petra trucovito mlčala a zámerne si ich nevšímala, Tomáš takticky nehovoril nič. Bolo mu jasné, že Petra je naňho nahnevaná a nechcel prilievať ďalší olej do ohňa. No za svojim si stál. To vybehnutie na Lenku bolo úplne nezmyselné a zbytočné.

„Nie je za čo. Ale nabudúce si daj lepší pozor," spiklenecky na ňu žmurkol. „Mohli by ťa načapať vaši."

„Tí už spia... Len som nečakala, že narazím na vás. Keby som tušila, že sa vrátite plážou, zašila by som sa inde."

„Ja som ťa počula." zavrčala Petra. „Odteraz ťa nespustím z očí."

„A pre toto som nechcela, aby to vedela..."


 

Darina sedela sama pred stanom a pila už tretí pohár vína. Zúrila. Niekoľkokrát za večer hľadala Tomáša, no v jeho stane aj naďalej bola tma. Spať nemohol, to si bola istá. Nebolo ho už od večere. Kto už by len chodil spávať tak skoro?

Kde len môže byť? Snáď len nešiel niekde s tou žabou? Bolo možné, aby uprednostnil ju pred ňou? Ak to tak náhodou bolo, obaja sa mali na čo tešiť. Ona sa len tak ľahko nevzdá. Keď niečo chcela, išla aj cez mŕtvoly. Alica by o tom vedela rozprávať.

Práve si nalievala ďalší pohárik, keď v diaľke začula tlmené hlasy a napokon sa objavila vysoká silueta. Darine trvalo len necelú minútu, kým sa priblížila k nej a ona v postave spoznala Tomáša.

„Dobrý večer, Tomáš," veselo sa mu pozdravila. „Odkiaľ že tak neskoro idete?"

„Bol som sa prejsť," slušne jej odpovedal, no v duchu preklínal všetky nadpozemské bytosti, že má na tú ženskú takú neskutočnú smolu. Nemohla už spať? Každý poriadny človek v kempe už spal, alebo sa zabával niekde v mestečku. Len Darina pôsobila, akoby naňho čakala. Musí sa jej nejako elegantne striasť. „Prepáčte, ak sa neurazíte, som unavený a zajtra ma čaká celodenný výlet do Nice, potrebujem sa vyspať." Snáď mu nebesá to menšie klamstvo odpustia. Pravda bola, že na druhý deň ho naozaj čakal celodenný výlet, unavený však veľmi nebol. Práve naopak, z celého večera s Petrou bol dostatočne nabudený a energie mal na rozdávanie. Keby už nebola taká tma, možno by si šiel aj zabehať. Alebo zaplávať.

„Jasné, v pohode, chápem, veď aj ja zajtra idem, tak teda dobrú noc," sladko sa usmiala Darina, no vnútorne zúrila. Bolo nad slnko jasnejšie, že ten chlap sa jej vyhýbal zámerne. Ako je možné, že muž ako on nejaví záujem o ňu, ale uprednostnil tú naivnú žabu? Hocikto iný na jeho mieste by sa išiel potrhať, aby ju dostal. Len Tomáš nie. A to ju na tom všetkom štvalo najviac. Slovo odmietnutie sa v jej slovníku nenachádzalo. V hlave sa jej začal rodiť diabolský plán. Ešte dnes v noci ho dostane. Nech to stojí, čo to stojí. A nejaká Petra sa môže dať vypchať. Tomáš bude jej, nie nejakej neskúsenej žaby.

„Dobrú noc," rozlúčil sa s ňou nič netušiaci Tomáš a pobral sa do svojho stanu.


 

Neplánoval si hneď ľahnúť, potreboval si ešte zbežne prebehnúť materiály k výletu, aspoň ich základné body. Do Nice chodil celkom rád, zo všetkých výletov to tam poznal najlepšie, práve vďaka tomu, že ako dieťa tam u starých rodičov každoročne cez letné prázdniny strávil niekoľko týždňov. A neprestal tam chodiť ani po tom, čo sa jeho rodičia presťahovali na Slovensko.

Hľadel do svojich poznámok a duchom bol úplne inde. Jeho myšlienky opäť raz okupovala Petra. Neustále ju mal pred očami. Krásnu, nevinnú, hanblivú. Ako celá žiarila, keď jej daroval cédečko.

„Čo sa to, do riti, so mnou deje?" hundral si popod nos, keď obraz vysmiatej Petry nahradil výjav spred pol hodiny. Aj v slabom svetle pouličnej lampy videl, ako jej oči blýskali hnevom. Keby ju na vlastné oči nevidel, neveril by, že sa dokáže takto naštvať. A hoci si časť jej hnevu zlízol aj on, svoje rozhodnutie zastať sa Lenky by nezmenil.

Absolútne nerozumel tomu, čo sa to s ním za posledné dni dialo. Nikdy doteraz sa nestalo, že by ho nejaká žena očarila tak ako Petra. Nedajbože klientka. Hoci sa v minulosti s niekoľkými zaplietol, nič to preňho neznamenalo. Boli to jednorázové záležitosti. Petra musela byť fakt niečím výnimočná.

Napokon s istou dávkou sebazaprenia potrebné materiály preštudoval, urobil si stručný itinerár výletu, s prihliadnutím na skupinku prihlásených starších ľudí, a zbalil si veci do batoha.

Už sa pomaly chystal do postele, keď do ticha noci, na štrkom vysypanom chodníku začul kroky. Sprvu si myslel, že okolo prechádza len nejaký oneskorenec, čo sa zabudol v meste, no kroky boli čoraz bližšie. Pochopil, že má návštevu.