Milovníčka slova a cestovania

„Tak toto bola parádna večera,” pochvaľovala si Petra a oblizovala sa až za ušami. „Milujem zapekané filé s broskyňou a zemiakovou kašou. Škoda, že si nemôžem dať dupľu,” vzdychla a smutne hľadela na prázdny tanier. Padla aj šanca dojesť po Lenke, pretože tá mimoriadne bez frflania zjedla všetko. „Dala by som si ale nejaký dezert.”

„No moja, ale to by sme nemohli bývať v kempe, ale v štvorhviezdičkovom hoteli,” zažartovala mama. „A na ten, bohužiaľ, nemáme.” 

„Však to nemusí byť dezert v pravom slova zmysle,” bránila sa Petra. „Úplne by stačila zmrzlina. Katka s Dankou spomínali, že u Tomáša sa dá kúpiť.”

„A to ty nevieš? Veď to hovoril hneď v prvý deň.” Mama začudovane pozrela na staršiu dcéru. „Som sa divila, že doteraz si ju ani raz nespomenula.”

„No nevedela som,” zamumlala zahanbene. Asi som vtedy mala plnú hlavu niečoho iného. „Dáte si aj vy? Išla by som kúpiť.”

„Počkaj, donesiem ti peniaze. A kúp tú veľkú, ak ju ešte má, dáme si všetci, však, ocko?”

Otec, sklonený nad krížovkami len niečo nezrozumiteľne zamrmlal a ďalej sa venoval svojej činnosti.

„Prečo musíš ísť práve ty?” ozvala sa Lenka, ktorá doteraz len ticho sledovala rozhovor medzi mamou a sestrou.

„Lebo mám na ňu chuť hlavne ja? A chcem si vybrať?”

„A čo ak mám chuť aj ja a náhodou budem chcieť inú ako ty?”

„Z princípu? Len aby si bola proti mne?” 

„No jasné, vždy sú všetci proti tebe, nie? Skôr mám pocit, že tá zmrzlina je len zásterka, aby si ho mohla vidieť.”

„Si blbá,” zasyčala Petra. Už začínala ľutovať, že sa Lenke vôbec s niečím zverila.

„Až po tebe,” odsekla jej Lenka. „A choď už, aby ti náhodou neušiel za inou.”

„Ty -”

„A dosť už konečne!” skríkla mama, vychádzajúca z dverí prívesu, na čo sa obe dievčatá vyplašene mykli a okamžite stíchli. Želaný efekt sa dostavil. „Už mám toho vážne dosť. Choď si kúpiť tú zmrzlinu, alebo zalez do prívesu a čuš tam,” preniesla nahnevane smerom k Petre. „A ty, Lenka, už láskavo konečne prestaň provokovať, lebo začnem ľutovať, že som ťa na tú dovolenku brala.”

„Aby ste sa obe nezbláznili,” zašomrala Lenka dotknuto. Vstala od stola a trucovito odišla do prívesu. Zaliezla do spálne a hodila sa na posteľ. Mamina poznámka prenesená v hneve sa jej dotkla.

Čo to zase, do pekla, vyvádza? Konečne si s Petrou po dlhom čase ako-tak začínala rozumieť a teraz to takto pokazí? Vážne sa musí správať ako malý rozmaznaný pubertiak? Čo na tom, že sa Petre páči Tomáš a že ho chce vidieť? Aj keby ho naozaj chcela len vidieť a nemala chuť na žiadnu zmrzlinu, jej fakt do toho nič nie je. Bola to výlučne Petrina záležitosť. Nesmie sa jej do toho starať. Druhýkrát už rovnakú chybu neurobí. 

Keď Lenka tak náhle ušla do prívesu, Petra za ňou nechápavo hľadela. Čo sa to s ňou porobilo? Už mala pocit, že sa Lenka konečne začala správať normálne a prestávali sa hádať pre každú hlúposť, a teraz toto. Asi to nebude také jednoduché ako sa zdalo.

Keď o malú chvíľu kráčala k Tomášovmu stanu, na Lenkine divné správaniensi už nespomenula. Bola nervózna, doteraz za ním nikdy sama nešla, a netušila čo od toho čakať. Otvorí jej, ona mu povie, čo chce, dá jej zmrzlinu a au revoir? Aj keď si v kútiku srdca nahovárala, že sa jej návšteve Tomáš možno poteší, musela sa pripraviť aj na to najhoršie. Pošle ju preč. Nebude mať zmrzlinu. Bude tam niekoho mať. Alebo tam vôbec nebude.

Pri kuchyni odbočila doľava. Prešla ešte niekoľko krokov a ocitla sa pred sprievodcovským stanom. Pristúpila k zazipsovaným dverám a opatrne, takmer bojazlivo sa ozvala: „Tomáš, si tam?”

„Moment,” ozvalo sa zvnútra. O minútu vyšiel Tomáš von. Keď zbadal, s kým má tú česť, rozlial sa mu na tvári úsmev od ucha k uchu. „Peti, ahoj, čo potrebuješ?”

Pri pohľade na Tomášovu reakciu na jej príchod sa jej prudko rozbúchalo srdce. On sa potešil… Čo viac si mohla priať? „Ja… Vraj tu predávate zmrzlinu. A… ja mám dnes strašnú chuť na zmrzlinu, tak… som ťa chcela poprosiť, či… Či by si mi nejakú nepredal.”

„Jasné, rád ti ju predám, ale… Radšej by som ťa pozval na zmrzlinu do mestečka.”

Neveriacky vytreštila oči. Sníva sa jej, alebo sa zasekla niekde v Marseille? „Zase? Alebo mám len nejaké déjà vu?”

„Nemáš,” pobavene sa zasmial Tomáš. „Ale tentoraz ťa pozývam samú. A nielen na zmrzlinu. Prijímaš, alebo mi dáš opäť košom?”

„Nedala som ti ním ani v Marseille. Ale áno, rada prijmem tvoje pozvanie.”

„Paráda. Kedy a kde?”

„O dvadsať minút pri recepcii?”

„Super, môže byť. Teším sa.”

„Aj ja.”

Na spiatočnej ceste ku prívesu sa vznášala šťastím a priam letela. Pred Tomášom nemohla dať najavo, ako veľmi ju jeho pozvanie šokovalo, ale teraz mohla naplno prejaviť svoju radosť. Začudované pohľady ostatných dovolenkárov si nevšímala a užívala si pocit absolútnej eufórie.

Tomáš ju pozval von. To sa jej isto muselo prisniť. Nemohla mať predsa také šťastie.

Jej nadšenie ako prvá schladila mama. 

„Nič si si nekúpila? Už nemali?” opýtala sa, čím Petru vytrhla z myšlienok na Tomáša.

Chvíľu jej trvalo, kým pochopila kam tým mama mieri. „Ups, prepáč, mami. Mali, ale… Niekto ma pozval na zmrzku von a ja som už potom na to zabudla. Môžem sa ešte vrátiť, ak -”

Mama mávla rukou. „Už nechaj tak. Ale teraz chceš ísť s niekým cudzím?” Na maminej tvári sa zračil sklamaný výraz a vyčítavo na Petru pozrela. „Veď sme chceli tvoje narodeniny osláviť spolu, ako rodina.”

Tomáš nie je cudzí! „Ja viem, mami, prepáč, ale…” Petra na malý moment zaváhala. „Je to pre mňa dôležité. Prosím.” Prosím, nepýtaj sa prečo a s kým idem.

„Tak teda fajn,” ťažko vzdychla mama po chvíli. „Veď to nikam neutečie. Ešte tu pár dní budeme, môžeme ísť niekam aj zajtra.” Koniec koncov, ten najväčší darček Petra od nich už dostala. „Ale nebuď dlho, dobre? A neurob nejakú hlúposť. Ber si mobil a maj ho stále pri sebe a -”

„Neboj, mami, nie som malé dieťa, dám si pozor. A díky. Tentoraz ťa nesklamem.”

„Ideš s ním, že?” prehovorila Lenka do ticha miestnosti, keď sa Petra v dobrej nálade prezliekala do jednoduchých bielych šiat na ramienka a vlasy si prepletala do falošného zapletaného copu. „Počula som, čo si hovorila mame a -”

Petra to už nevydržala a vybuchla. „A čo? Keby som aj išla s Tomášom, čo je na tom?”

„Veď nič, len… Len sa pýtam,” hlesla Lenka a otočila sa k stene. Tak jej treba. Keď sa ona k Petre správa hnusne, nemôže čakať, že Petra bude na ňu stále milá. Aj tak už bola na ňu milá viac než dosť. 

„Vari žiarliš? Aj tebe sa páči?”

To Lenku pobavilo a šokovalo zároveň. Otočila sa naspäť a s napoly znechuteným a napoly prekvapeným výrazom hľadela na svoju sestru. „Tomáš? Preboha, nie! Na mňa je príliš sladký, taký cukrík. Akoby si nevedela, že mám radšej iné typy.”

„Jasné, zabudla som. Drsňáckych chuligánov.”

Lenky sa tá poznámka dotkla. Presne vedela, na koho Petra narážala. A vôbec to nebola pravda. Marek bol len trochu viac potetovaný, než väčšina chlapcov v jeho veku. „Nepoznáš ho a súdiš na základe jedného krátkeho stretnutia.”

„No sorry, ale na mňa teda bohvieaký dojem neurobil. Jediné šťastie, že ho nevidela mama, tá už by jančila. Vyzeral dosť… hrozivo?” snažila sa nájsť vhodné slovo.

„Peti, ja… Fakt sa nechcem hádať, nechajme to tak.”

„Lenka? Si v pohode?” Začínala si o sestru robiť obavy. Jej správanie za posledných pár dní bolo prosto čudné. Začínala ju upodozrievať, že sama nevie čo chce. Alebo práve naopak. Vie to veľmi dobre, ale za nič na svete by to nahlas nepriznala. V každom prípade, ich vzájomné spolužitie na dovolenke - a nielen na nej - bude ešte veľmi zaujímavé.

„Som, nemusíš si robiť starosti. Hlavne choď, aby dlho nečakal. A uži si večer.”

„Díky, Leni. Maj sa,” usmiala sa na sestru a vybehla z karavanu. Nakoniec to s nimi snáď nebude také zlé.