17. kapitola
„Lenka, prosím ťa, hýb sa trochu, autobus odchádza o pätnásť minút!“ Petra nervózne pochodovala hore-dole po obývacej časti prívesu, zatiaľ čo Lenka sa s pokojom Angličana balila na výlet do Marseille. Opäť si to, ako obvykle, nechala na poslednú chvíľu - po raňajkách.
„No a? To stíhame, tak nestresuj,“ odvrkla Lenka a natruc ešte viac spomalila už i tak dosť pomalé tempo. „Ale ak sa tak strašne bojíš, zavolaj svojmu miláčikovi, aby nás počkal.“
„To ako myslíš?“
„Normálne. Nie som slepá. Zabuchla si sa do Tomáša. Tak som myslela -“
„Tak nemysli a radšej sa konečne dobaľ,“ vyštekla Petra a škaredo na sestru zagánila. Lenkina poznámka sa jej dotkla. Téma Tomáš bola pre ňu nová a citlivá a Lenka bola v tej chvíli posledná, s ktorou by to chcela riešiť.
„Ty si fakt sprostá,“ vzdychla Lenka.
„Až po tebe. A vôbec, mám toho dosť. Odchádzam, ty si rob, čo chceš.“
„Sa nezblázni. Strašná suchárka z teba. Ale už som hotová.“
Hurá, zajasala Petra v duchu a bez ďalšieho zdržovania sa ponáhľala na parkovisko pri kempingu.
K autobusu dorazili ako posledné. Tomáš ich už netrpezlivo vyzeral. „No, ahojte, baby. Meškáte takmer päť minút, nechýbalo veľa a odišli by sme bez vás,“ spustil na ne zostra, pričom trochu vyčítavo pozrel na Petru.
Petru Tomášov pohľad zabolel. Akoby jej chcel povedať myslel som si, že si sa už poučila. A to v tom bola tentokrát nevinne. „Prepáč, ale Lenka,“ dychčala, keďže posledné metre už bežala. „Lenka zdržovala…“
„No jasné, zase som ja na vine, ako inak.“
„A vari ja? Ja som bola pripravená už na raňajkách.“
„Okej, baby, nehádajte sa a nastupujte, lebo fakt odídeme bez vás.“
Petra mala chuť prepadnúť sa pod zem. Ani po tom trapase v Saint Tropez sa necítila tak zahanbene ako teraz. Práve sa pred Tomášom parádne strápnila a predviedla ako malé decko.
Prečo sa zakaždým tak ľahko nechá Lenkou vyprovokovať? Nemôže ju jednoducho raz ignorovať a nechať, nech ju tie pubertálne záchvaty prejdú? Pohádať sa s ňou pred Tomášom bol naozaj skvelý nápad. Bravó, Petra. Lepšie si ten deň začať nemohla.
Zmučene si sadla na jedno z posledných dvoch miest v autobuse a zahľadela sa von oknom. Mali celkom šťastie, voľné miesta boli dostatočne vzdialené od Tomáša a tak nemusela bojovať s nutkaním ukradomky naňho upierať pohľad. Opäť vyzeral neodolateľne a keby mala sedieť čo len o dva rady sedadiel bližšie, asi by to nezvládla.
Lenka vedľa nej ešte chvíľu voľačo nezrozumiteľne hundrala, no po chvíli ju to prestalo baviť a stíchla.
Ako sa mohla spočiatku idylická dovolenka tak náhle zvrtnúť na sériu zahanbujúcich situácii? Čo sa ešte pri jej šťastí môže stať?
Odpoveď na seba nenechala dlho čakať. Krátko po tom, čo autobus opustil Port Grimaud a napojil sa na diaľnicu smerom do Marseille, Tomáš sa postavil do uličky a chopil mikrofónu, aby sa prihovoril cestujúcim.
„Ešte raz vám všetkým prajem dobré ráno,“ ozval sa jeho sýty hlas a Petra si pritisla čelo na studené sklo okna. „Predtým, než vás poinformujem o Marseille a organizačných záležitostiach, chcel by som najprv zablahoželať niekomu, kto má dnes narodeniny. Tým oslávencom je Petra, ktorá má dnes krásnych osemnásť. Takže, Petra, v mene všetkých ti prajem všetko najlepšie.“ Autobusom sa ozval spontánny potlesk a Petra mala chuť niekam sa zahrabať. „A teraz niečo k tomu Marseille...“ Tomáš pokračoval v príhovore, no Petra ho vnímala len hmlisto. Hlavou sa jej preháňali dve slová. Do riti.
Čo len komu urobila? Zavŕtala sa čo najhlbšie do sedadla a snažila sa tváriť, že tam nie je. Že je vzduch. Cítila sa neskutočne trápne. Aj keď… Bolo to milé gesto, to musela uznať. Za iných okolností by ju to potešilo, ale takto pred všetkými? A odkiaľ, dopekla, vie, kedy má narodeniny?
„To čo malo znamenať? Odkiaľ vie, kedy máš narodeniny? To si mu vešala na nos?“ mračila sa na ňu Lenka. Zrejme sa jej hlavou preháňali tie isté otázky, čo aj jej.
„Jasné, že nie!“ Petra sa držala len silou vôle, aby nekričala. Už naozaj nepotrebovala ďalší trapas. A prerušiť Tomášov výklad ďalšou hádkou s Lenkou by bolo teda mega trápne. „Nie som blbá, neoznamujem ľuďom dátum narodenia na počkanie. Netuším, odkiaľ to má, ale takto verejne si to fakt mohol odpustiť, bolo to pekne trápne,“ šomrala. Vari mala na konte málo trápnych situácií? To zas bude deň. Asi bude lepšie keď si trochu zdriemnem.
Lenka sa aj naďalej mračila, no zároveň sa jej tvárou mihol aj tieň súcitu. Úplne Petre rozumela. Blahoželať niekomu pred autobusom plným klientov bolo naozaj trápne. Keby mal Tomáš takto priať jej, asi by sa prepadla pod zem. Alebo ušla pokojne aj za jazdy.
„Segra, vstávaj! Vystupujeme,“ prebudil Petru zo sna naliehavý Lenkin hlas.
„Uhm?“ zamručala a chcela sa otočiť na druhý bok, keď si uvedomila, že to nejde. Niečo tam nehralo, no unavený mozog odmietal spolupracovať.
„Sme v Marseille, tak vstávaj!“ súrila ju Lenka a v jej tóne bolo cítiť, že jej začína stúpať tlak.
„Č-čože?“
„Že máš vystupovať!“ Lenka už stratila trepzlivosť. „Už niekoľko minút stojíme na parkovisku a Tomáš už má nervy.“
Precitnutie bolo horšie ako studená sprcha. To snáď nemohla byť pravda. Mala narodeniny, nebol piatok trinásteho. Tak prečo má, dopekla, takú smolu? Ako mohla zaspať tak tvrdo, že by ju Lenka nedokázala zobudiť? Posledná vec, na ktorú si pamätala, boli Tomášove slová o ostrove If. A potom… už nič. Tma.
Pozviechala sa zo sedadla, schytila batoh a so sklonenou hlavou vyšla z autobusu. Cítila na sebe pohľady ostatných, ale snažila sa ich ignorovať. Zvlášť ten Tomášov. Ešte si ich za celý deň zrejme užije viac než dosť.
„Kde inde by si obyvatelia Marseille postavili chrám, než na najvyššom vrchu nad mestom? Notre-Dame de la Garde, hlavný kostol Marseille, sa vypína na stošesťdesiat metrovom vápencovom výbežku nad starým prístavom. Je postavený v románsko-byzantskom štýle, ktorý by ste možno v Provensálsku nečakali, a dokončený v roku 1864. Bol postavený za účelom ochrany mesta a z obdobia druhej svetovej vojny, keď sa oň bojovalo, v ňom zostali diery po guľkách. Vrchol baziliky zdobí zlatá Madonna a vo vnútorných priestoroch stavby môžeme obdivovať nádherné pozlátené mozaiky. Vďaka svojej prominentnej polohe nad mestom ju nemôžete prehliadnuť. A ani by ste nemali – tu z vrcholu je totiž nádherný výhľad na starý prístav, či celé mesto.“ Tomáš stál so skupinou pred katedrálou a oboznamoval cestujúcich s krátkou históriou kostola, ktorý mali o chvíľu navštíviť. Petra sa ho snažila pozorne počúvať, no bolo to ťažké, keďže stál priamo v jej zornom poli.
Nebolo pochýb, že Tomáš sa pre prácu sprievodcu narodil. Vedel improvizovať za každých okolností, napriek svojmu mladému veku mal prirodzenú autoritu a o všetkom rozprával neskutočne pútavo. Žiadny nudný výpočet historických udalostí a základných rysov obdobia, z ktorého pamiatka pochádzala, práve naopak. Často pridával rôzne zaujímavosti, aby svoj výklad oživil a priblížil všetkým. Petra sa prichytila pri myšlienke, že závidí jeho budúcim žiakom, Ak aj im bude tak pútavo rozprávať o všetkom, čo navštívil a porozpráva im aj zážitky zo svojej sprievodcovskej kariéry, nepochybovala, že zemepis bude ich najobľúbenejším predmetom a Tomáš najobľúbenejším učiteľom. Kiežby raz aj ona bola taká…
***
„Pozývam ťa aj s Lenkou na zmrzlinu,“ oslovil Tomáš Petru, keď skupine zadal v marseillskom prístave hodinový rozchod, po ktorom sa mali presunúť na ostrov If. Využil chvíľu, keď bola Petra sama, lebo Lenka si odskočila na toaletu.
Petra prepaľovala Tomáša zamračeným pohľadom. „A to už prečo?“
„Máš narodeniny, je to taký malý darček pre teba odo mňa. Myslel som si, že by ti mohol urobiť radosť. Tak prijímaš?“
„Odkiaľ si vedel, kedy mám narodeniny?“
„Neodpovedala si mi.“
„Tak odkiaľ?“
Tomáš si vzdychol a kapituloval.. „Zabúdaš, že som sprievodca. Ten vie o svojich klientoch všetko. Zo zmluvy,“ dodal na vysvetlenie, keď si všimol zmätený výraz na Petrinej tvári. „Do nej ste predsa vypisovali dátumy narodenia, adresu a podobne. Ale nemaj strach, nikdy tieto informácie nezneužívam. Málokedy sa však stane, že niekto oslavuje počas dovolenky. Preto som to musel využiť. Rád ľudí prekvapujem.“
„Chápem,“ zašomrala Petra. „Ale fakt si to nemusel vyťahovať pred všetkými. Tým ľuďom by sa nestalo nič, keby to náhodou nevedeli.“
„Prečo? Veď ten potlesk bol náhodou milý.“
„Skôr pekne trápny.“
„Fakt si to myslíš?“
„Hej, mala som chuť prepadnúť sa pod zem.“
„Fajn,“ zvýšil Tomáš hlas. „Prepáč, že som ti chcel urobiť radosť. Nabudúce stačí rovno povedať nie.“ Už mal toho dosť. To, že sa nikdy nezavďačí všetkým klientom, vedel už dávno. Ale že práve Petra bude reagovať tak prudko, to ho prekvapilo zo všetkého najviac. Nemrzelo ho ani tak jej odmietnutie prijať od neho malú pozornosť, ako to, akým spôsobom to dala najavo.
Petra šokovane hľadela na sprievodcu, ktorého prvýkrát za tých niekoľko dní videla naozaj rozhodeného. Tomáša, ktorý si doteraz vždy zachoval chladnú hlavu a nikdy nestratil duchaprítomnosť. Asi sa ho to jej odmietnutie poriadne dotklo. Tak toto si pekne pokašlala, Petra.
„Počkaj,“ zastavila ho tesne pred tým, ako sa chystal odísť a nechať ju tam s Lenkou samotnú. „Prepáč… Ja… Správala som sa ako hlupaňa. Tvoje pozvanie prijímam,“ nesmelo sa usmiala.
Lenka sa vrátila ako veľká voda. „Tak som -“ začala, no keď videla Petrin zamyslený výraz, zarazila sa. „Čo sa deje?“
„Tomáš nás obe pozýva na zmrzlinu.“
„A?“
„Súhlasila som.“
„Zabijem ťa. Chcela som ísť na nákupy.“
„Ja viem, prepáč. Ale keď…“
„Čo keď?“
„Asi budem neskôr ľutovať, že som ti to povedala, ale kašľať na to. Proste… Spočiatku som nechcela, bola som dosť hnusná, ale on… vyzeral, akoby sa ho to dotklo. Tak som nakoniec súhlasila.“
„A toto budem ľutovať ja, ale dobre si urobila.“
„Čože?“ Petra prekvapene vytreštila oči. „Odkedy so mnou v niečom súhlasíš?“
„No… Odkedy som tu neďaleko nechtiac vypočula rozhovor tej kurvy, čo ide po Tomášovi,“ potichu povedala Lenka. „A ti poviem, má riadny plán. Nemali by sme pána sprievodcu nechávať dlho čakať. Kde vlastne je?“
Petra ukázala rukou na druhú stranu ulice. „Tamto v kaviarni.“
„Tak nezdržujme a poďme za ním.“
„No tak, uvoľni sa konečne,“ povzdychol si Tomáš, keď sa Petra, sediac na terase útulnej kaviarne, neustále vrtela a podozrievavo sa obzerala okolo seba. „Tí ľudia si ťa absolútne nevšímajú, ver mi.“
„Ako to môžeš vedieť?“ Tí ľudia možno nie, ale hentá sliepka oproti čaká len na chvíľu, kedy sa odtiaľto pohnem a bude môcť po tebe vyštartovať.
„Dôveruj mi. A ak nechceš mať z tej zmrzliny vodu, mala by si ju zjesť.“
„Do kelu,“ zahromžila Petra a nešťastne hľadela na poloroztopený zmrzlinový pohár. Čo neboli úplne roztopené zjedla lyžičkou a keď sa na chvíľu Tomáš obzrel za seba, zvyšok jednoducho vypila.
Lenka na ňu civela s otvorenými ústami. „Teda, ty sa s tým neserieš.“
„Lenka, pozor na jazyk. Vieš dobre, že mama nemá rada, keď -“
„Mama tu nie je a pokiaľ nebudeš žalovať, ani sa to nedozvie.“
„Vážené, nerád ruším vašu sesterskú výmenu názorov, ale musíme ísť. O pätnásť minút máme zraz v prístave a nemôžem tam prísť posledný. Ja idem zaplatiť a vy zatiaľ môžete -“
„Idem s tebou,“ vyhŕkla Petra. „Na záchod.“
Lenka sa v duchu dobre bavila. Bolo jej jasné, že by Petra bez problémov vydržala, že jej náhly odchod s Tomášom mal inú príčinu. Bála sa ho nechať osamote, keď na okolí poľovala Darina.
***
„Doriti! Ja tú kravu vážne zabijem,“ nadávala Darina a zúrivo sa prechádzala po chodníku. „Musí sa mu vtierať do riti?“
„Kto?“ Alica nechápavo nakrčila obočie. „A komu?“
„No tá malá žaba Petra Tomášovi. Si myslí, že keď má narodeniny, že si ho môže uzurpovať len pre seba?“
„Uzur čo?“
„Uzurpovať. Privlastniť, prisvojiť. Ty si strašný nevzdelanec, Alica. Mala by si viac čítať.“
„Hovorí tá pravá,“ zahundrala Alica potichu.
„Čo si hovorila? Nerozumela som ti.“
„Ale nič. A nemali by sme si ísť kúpiť nejaké jedlo? O chvíľu odchádzame na ten ostrov.“
„Ser na jedlo a sleduj Tomáša. Akonáhle sa od nej pohne čo i len na krok, prichádza moja chvíľa. Aha, teraz vstal, ide platiť!“ víťazoslávne zvolala Darina, no vzápätí jej úsmev zvädol a tvár sa skrivila hnevom. „A tá žaba, samozrejme, musí ísť s ním!“
„No tak, kašli už na to. Vidíš, že nemá záujem. Už to naňho skúšaš odkedy a furt odoláva.“
„Lebo nevie o čo prichádza. A neboj, raz podľahne každý. Skôr či neskôr bude môj. Ale hentá krava si to ešte vyžerie. Pomsta bude sladká.“
***
Plavba na ostrov If bola už len akousi pomyselnou čerešničkou na torte. Petra o ostrove, vzdialenom od mesta len dvadsať minút plavby loďou, ktorý preslávil najmä Alexander Dumas starší svojím románom Gróf Monte Christo a neskôr bol známy aj svojím väzením, nikdy predtým nepočula, no urobil na ňu dojem. Už sa nedivila, prečo je, pre ňu doteraz neznámy ostrov, najobľúbenejšou turistickou destináciou každého, čo zavíta do mesta. Rozhodne mal čo ponúknuť každému návštevníkovi, aj tomu najnáročnejšiemu. Zaumienila si, že po návrate domov si bude musieť toho Monte Christa prečítať. Aspoň sa tak v spomienkach vráti na všetky miesta a pripomenie si chvíle prežité na tom čarokrásnom kúsku zeme.
Napokon si ten deň navzdory rannej zlej nálade neskutočne užila. Tomáš mal pravdu, keď ešte v autobuse povedal, že Marseille okúzli milovníkov príjemných prechádzok a uspokojí aj náročného turistu. V jej prípade to platilo doslova. Úplne jej učarovalo. A nielen Marseille.