Milovníčka slova a cestovania

Petra sa zobudila na svitaní. Chvíľku jej trvalo, kým si uvedomila, že leží v posteli vo Francúzsku a že je skoré ráno. Pozrela na hodinky na zápästí a prekvapene hľadela na dve ručičky, ukazujúce čas krátko pred piatou hodinou. Nechcela veriť tomu, že by bolo možné, aby sa ona dokázala sama zobudiť takto skoro. Tie hodinky určite nejdú dobre. Pre istotu skontrolovala čas aj na mobilnom telefóne, ale zhodoval sa na minútu presne. Hodinky neklamali. Frustrovane zakňučala.

Čo teraz? Ak by sa jej aj znovu podarilo zaspať, bude mať problém vstať na raňajky. Ležať v posteli ešte dve hodiny? Nuda. V tom jej zišla na myseľ spomienka z detstva, ako ich mama na dovolenkách pri mori skoro ráno ťahala z postelí na rannú prechádzku pri východe slnka. V tej chvíli bolo rozhodnuté. Pôjde sa prejsť. Lepšie ako nudiť sa v posteli.

Potichu vstala, popamäti nahmatala oblečenie v kufri a s prekvapením zistila, že na prvý pokus vytiahla presne to, čo chcela. Svetlomodrú teplákovú súpravu a biele tričko. Prešmykla sa do kúpeľne, opláchla si tvár a umyla zuby. Vlasy si stiahla do gumičky a obula botasky. Čo najtichšie, aby nezobudila ostatných, vyšla z prívesu a namierila si to smerom na pláž.

Aj keď nemala predstavu, kedy presne v tých končinách vychádza slnko, dúfala, že to ešte stihne. A ak by aj nie, svieža ranná prechádzka ešte nikomu neublížila.

Úzke uličky kempu, inokedy plné ľudí a života, zívali prázdnotou. Všade vládlo ticho a na okolí nebolo živej duše. Nie div, v taký nekresťanský čas každý normálny dovolenkujúci človek ešte spal. Iba štebot vtáčikov a sfarbujúce sa zore nasvedčovali tomu, že svitá nový deň. 

Petra sa zhlboka nadýchla a vdychovala omamnú vôňu mora. Vyzula si topánky a len tak naboso sa prechádzala po mokrom piesku. More ticho šumelo, obmývalo jej chodidlá a Petre to opäť pripomenulo detstvo. Takéto chvíle vždy milovala. S mamou chodievali na ranné prechádzky ako deti často. Sčasti aj povinne, pretože od malička bývali s Lenkou často choré a doktorka im odporúčala more. A tak si niekoľkokrát počas dovolenky privstali a spolu s mamou „inhalovali slaný morský vzduch“. No s pribúdajúcim vekom narastala nechuť k skorému budíčku a od prechádzok postupne upustili. Až teraz si Petra uvedomila, ako jej tie chvíle chýbali.

Pohľad na more a vychádzajúce slnko fascinoval Petru zakaždým, a neprestal ani po rokoch. Bolo úžasné sledovať, ako slnko pomaly vychádzalo sťaby z mora, zaháňalo temnotu a postupne stúpalo čoraz vyššie. Ten pohľad ju nikdy neomrzí. S ľútosťou si uvedomila, že si opäť zabudla zobrať fotoaparát. Na východy a západy slnka mala slabosť, a z tejto dovolenky zatiaľ nemala jediný záber. Nevadí, pomyslela si, ešte mám pár dní čas, snáď sa mi niečo podarí stihnúť.

„Ahoj,” ozval sa jej nečakane za chrbtom známy hlas, až od ľaku nadskočila. Zhlboka sa nadýchla, než sa pomaly otočila a hľadiac do modrých dúhoviek, zatočila sa jej hlava. Tomáš aj napriek skorej rannej hodine vyzeral úžasne. V krémových teplákoch a svetlo modrom tričku, dokreslenom strapatým účesom a žiarivým úsmevom pôsobil ako malý boh. 

„Ahoj, a ty tu čo robíš?” vyhŕkla, no vzápätí si uvedomila, že to nevyznelo priveľmi zdvorilo.  „Teda… Myslím takto skoro ráno… Tiež nemôžeš spať?” 

Tomáš sa na Petru milo usmial a nevšímal si jej rozpaky. „Ale kdeže, ja si sem chodím každé ráno zabehať. Je to jedna z mála chvíľ, ktoré mám iba sám pre seba a nemusím myslieť na nič iné. Ale obvykle tu nikoho nestretávam. No ako vidím, nie som len ja prekvapený, že tu nie som sám, všakže?” žmurkol.

„To teda nie. Absolútne som tu nikoho nečakala, ale som rada, že ťa vidím,” priznala Petra s červeňou v lícach. 

„A čomu vďačím za tvoju návštevu pláže takto skoro?”

„Včera som išla spať skôr ako obvykle a tak som ráno vstala skôr. A nechcelo sa mi len tak ležať v posteli, tak som sa rozhodla ísť po rokoch na malú prechádzku pri východe slnka.”

„To bol dobrý nápad,” odobril jej rozhodnutie Tomáš. „A keď už niečo robíš pre svoje zdravie, neprebehneš sa so mnou?”

„Čože?” vyjavene vyvalila oči. To snáď nemôže myslieť vážne.

„Či si so mnou nechceš zabehať.”

„Ja rozumiem, len… Nie som veľmi športový typ,” hlesla. „Telesná nikdy nebola mojou silnou stránkou, o behu nehovorím. Pri mne si moc nezabeháš.”

„Nevadí, za pokus to stojí. Ale pokiaľ odmietneš, nič sa nedeje, pochopím to.”

„Počkaj,” hlesla Petra a horúčkovito premýšľala. Stojí jej tá chvíľa s Tomášom za trapas, ktorý si ňou môže spôsobiť? Ale čo ak to nebude také zlé? Nevedela, čo má robiť. Využiť Tomášovu ponuku, alebo nie? Náhle, po dlhých rokoch, na svoje vlastné prekvapenie, dostala chuť si zabehať. Bola to pre ňu výzva, ale netušila, či v nej obstojí. Kedy však bude mať opäť podobnú príležitosť? Kašľať na to, v najhoršom sa len strápnim. „Idem s tebou,” rozhodla sa a začala sa obúvať. Na mokré nohy od piesku to išlo ťažko, ale napokon ten boj zvládla. „Ale upozorňujem ťa, nemám kondičku.”

Petrine slová sa veľmi rýchlo ukázali ako pravdivé. Prestávala Tomášovi stačiť a ten ju ako správny gentleman zakaždým počkal. Darmo Petra namietala, nech beží svojím vlastným tempom, že ona cestu do kempu pozná. 

„Nemá to význam,” dychčala, keď ju Tomáš čakal asi piatykrát. „Kašli na to, som stratený prípad. Len čo ťa zdržujem.”

„Vôbec nie. Napokon, nič netreba preháňať, už samotný pobyt na čerstvom vzduchu má priaznivé účinky na organizmus. Tak poď, trochu sa ešte prejdeme.”

 ***

„Ty si už úplne dementná?” oborila sa Lenka na Petru, len čo jej sestra prekročila prah ich spálne.

„To ako prečo?” naježila sa Petra. „Mohla by si mi, láskavo, vysvetliť, prečo ma urážaš?”

„To si ako predstavuješ, len tak zmiznúť a nikomu nič nepovedať, ani nenechať odkaz?”

„Bola som sa len prejsť,” odsekla. „Ešte nie je ani sedem, raňajky začínajú o vyše pol hodiny, neviem, čo robíš paniku.”

„Ty si taká krava, Petra,” Lenka neveriacky krútila hlavou, „to ťa fakt vôbec nenapadlo, že by sme mohli mať o teba strach, keď ťa nikde nebudeme vedieť nájsť?”

Petru Lenkina reakcia zarazila. Vari mohla mať o ňu strach? Jej sestra bola nevyspytateľná a nedokázala predvídať, čo sa jej preháňalo hlavou. Navonok pôsobila ako neprístupná potvora, ktorej je všetko jedno a má všetkých na háku, ale udalosti posledných dní ju presvedčili o tom, že sa v nej skrýva citlivá duša, aj keď by to nahlas nepriznala. Bolo možné, po tom všetkom, čím si v posledných mesiacoch prešli, aby o ňu vážne mala strach? 

„Myslela som, že sa stihnem vrátiť, kým vstanete,” mykla Petra plecom. „Sorry, no. Nemôžem za to, že som cestou natrafila na Tomáša a zakecali sme sa.”

„Čo že si?” Lenka prekvapene vytreštila oči. Strach a hnev vystriedala zvedavosť. No aby si Petra zase nemyslela, že sa už na ňu nehnevá, veľmi rýchlo nasadila naspäť svoj typický naštvaný výraz.

Petra si Lenkinu zmenu nálady všimla a prekvapila ju. Nedala však na sebe nič poznať a normálne jej odpovedala: „Stretla Tomáša a zakecali sme sa.”

„A to len tak?” Lenka podozrievavo nadvihla obočie. 

„A ako inak, keď nie len tak?” zavrčala. Čo majú všetci s tými neuveriteľnými náhodami? 

„No ja neviem. Ako by povedala mama: snáď nemáš za lubom nejaké neprístojnosti,” zhrubnutým hlasom a s vážnym výrazom citovala Lenka mamu.

„Si blbá… Bola som sa prejsť, on si bol zabehať, stretli sme sa a chvíľu sme bežali spolu a -”

„Čože? Ty si behala s ním?” Na Lenkinej tvári sa zračil úprimný šok. Chvíľu na sestru nechápavo pozerala, vzápätí vybuchla do smiechu. „Tak to je dobrá prdel. Chudák Tomáš. Asi viac stál ako bežal,”  uťahovala si z Petry. 

„Si fakt sprostá,” naštvane zavrčala Petra, schytila osušku, čisté plážové šaty a odišla.

„Až po tebe!” začula ešte Lenkinu odpoveď, keď za sebou zatvárala dvere obytného prívesu. 

Kráčala so sklonenou hlavou, stratená v chmúrnych myšlienkach. Čulý ruch, ktorý ju v prvé ráno po príchode tak fascinoval, teraz pre ňu ostal nepovšimnutý. Hnevala sa sama na seba. To sa ten deň začal naozaj úžasne. A to Lenke chcela povedať o Jakubovi… Prečo sa musí zakaždým nechať vyprovokovať? Mala by sa vážne nad sebou zamyslieť a prestať si všímať Lenkine urážky a blbé poznámky.

Vliezla do prvej voľnej sprchy a nechala sa rozmaznávať prúdom teplej vody a myšlienky na Tomáša a Lenku aspoň na chvíľu vyhnala z hlavy.