Milovníčka slova a cestovania

Popoludní sa Petra cítila podstatne lepšie. Pomohol tomu nielen pobyt mimo priameho slnka, ale predovšetkým príjemný rozhovor s Tomášom, ktorý mal na ňu blahodárny vplyv a úplne jej zdvihol náladu. Pri ňom zabudla aj na to, že ju bolí hlava. Po ďalšom krátkom oddychu cez obed a doplnení tekutín sa cítila ako znovuzrodená. Síce trochu unavená, ale rozhodnutá nestrácať ďalší drahocenný čas a užiť si more a slniečko spolu s rodičmi a sestrou.

Zložila sa na ležadlo v tieni slnečníka, natrela sa hrubou vrstvou krému na opaľovanie a vzala do ruky knihu. Po niekoľkých stranách však bola tam, kde predtým. Vôbec nevnímala čo číta. Myšlienkami bola pri dopoludňajšom rozhovore s Tomášom. Úplne ju pobláznil. Bol taký uvoľnený, prirodzený, bezprostredný. Keď sa usmieval, usmievali sa aj jeho oči. A keď na ňu hľadel tým svojim podmanivým pohľadom, bola úplne stratená. Škoda, že sa im nepodarilo zhovárať dlhšie. Petru veľmi zaujímala jeho práca, nejaké zaujímavé historky a podobne. Zaumienila si, že pri najbližšej možnej príležitosti sa s ním o tom porozpráva.

„Hej, Peti, poď ku nám!” zakričala na ňu Eva, ktorá sa v mori šantila s Jankou a Lenkou. „Chceme sa hrať vodnú vybíjanú a potrebujeme párny počet!” 

Keď nijako nereagovala, pribehla k nej Lenka a ostriekala ju studenou vodou.

„Lena!” zrevala. „Vieš dobre, že to neznášam!”

„Smola, ségra, Eva mi kázala dostať ťa do vody. Tak poď a budeš mať odo mňa pokoj.”

„Ty si hrozná otrava,” zašomrala naoko otrávene keď sa postavila z ležadla, ale celkom sa už do vody tešila. Opaľovací krém jej už určite riadne vsiakol do pokožky, a tak si mohla aj ona užívať vodné radovánky. „Idem!” zvolala za Evou a rozbehla sa do mora.

Ak si myslela, že vybíjaná bude pri ich počte celkom jednoduchá hra, ktorá skončí skôr než začne, veľmi rýchlo zistila, ako sa mýlila. Buď im vlny neustále unášali loptu opačným smerom, alebo neodhadla silu úderu. Po polhodine neustáleho plávania za loptou mala dosť.

„Sorry, baby, ale toto ma už nebaví,“ zakričala na Evu, „idem von.“

Krátko po nej vyliezla z vody aj Lenka, nasledovaná Evou a Jankou a zložila sa na osušku. Napila sa už takmer teplej minerálky a znechutene sa zaškľabila. „Fuj, to je teplé. Nemáš nejaké prachy, ségra? Dala by som si dačo chladené, možno aj nejakú zmrzku.“

„To ale nie je zlý nápad,“ potešila sa Petra Lenkinmu návrhu, „len musím pozrieť, či som si brala peňaženku. Aha, tu je,“ zvolala po chvíli prehrabávania sa v plážovej taške. „Tak poď, pozývam ťa. Aj vás, baby. Ide sa na zmrzlinu!“

Zvyšok popoludnia Petra trávila striedavo na nafukovačke v mori alebo oddychujúc v príjemnom tieni slnečníka. Krátko pred šiestou, s blížiacou sa večerou sa dievčatá vrátili do kempingu. Najvyšší čas, Petra od hladu už ledva prepletala nohami.

***

„Mami, idem ku Danke s Katkou,“ oznámila Petra mame krátko po večeri. „To sú tie dve dievčatá, čo som sa s nimi zoznámila v Monaku,“ dodala na objasnenie. 

„Dobre, tak choď. Ale nebuď dlho do noci, dobre?“

„Jasné, v pohode, nemaj strach,“ ubezpečila mamu a o chvíľu už stála pred prívesom, v ktorom jej nové kamarátky bývali spolu so starším manželským párom.

„Čaute, baby, tak som tu,“ zvolala veselo hneď od dverí. 

„No vitaj,“ ozval sa zvnútra Dankin hlas. „Sadni si a daj mi sekundu, prezliekam sa. Katka príde o chvíľu.“

„Pohoda,“ odvetila Dankiným smerom a sadla si na stoličku pod slnečníkom. „Môžem si pozrieť ten časopis?“ 

„Nie je síce náš, ale myslím, že pani Ilonke to vadiť nebude. Sama nám ponúkala, že si ho môžeme prečítať.“

„A kde vlastne sú?”

„Išli do mestečka na nákupy.”

Hm, tam by som mala zájsť aj ja, pomyslela si Petra. Kúpiť niečo malé Laure a poobzerať čo všetko majú. Počas krátkej prehliadky mestečka v prvý deň toho veľa nevidela. A hoci nákupy nikdy veľmi nevyhľadávala, na suveníry a rôzne malé drobnosti mala slabosť. Pri ich výbere dokázala stráviť aj niekoľko hodín.

O malú chvíľu vyliezla Danka von, oblečená v svetlomodrých kvietkovaných šatách na ramienka, siahajúcimi tesne pod kolená. Plavé vlasy mala vyčesané do drdola a ozdobené nežným ružovým kvietkom. Petre z akéhosi dôvodu pripomínala vílu z nejakej rozprávky.

„Wow. Si krásna, pristane ti to,“ fascinovane vydýchla. „Fakt super šaty.“

„Vďaka,“ usmiala sa Danka a posadila sa oproti Petre. „Mám ich rada, sú pohodlné a ani sa v nich veľmi nepotím. Sú to také moje dovolenkové.“

„Tramtadá, nesie sa zmrzlina,“ zvolala Katka, ktorá sa náhle objavila pred prívesom a položila na plastový stolík litrové balenie citrónovej zmrzliny. „Kto si dá?“

„Odkiaľ máš takú zmrzlinu?“ prekvapene sa opýtala Petra. „Okrem nanukov tu na okolí nič podobné nemajú.“

„Ty si asi zabudla, čo hovoril Tomáš po prvej večeri, že? Povedal, že je možnosť si v kempe zakúpiť zmrzlinu, nanuky a päťlitrovú bandasku vína. Mimochodom, máme aj to, keby si chcela. Ružové. Mňamka.“

„No jasné, mne to úplne vyfučalo z hlavy,“ hlesla Petra, tváriac sa, že si spomenula. Namiesto toho sa snažila rozpamätať sa na moment, kedy to Tomáš povedal. Ako to, že si na to vôbec nespomínala? 

„Nevadí, stane sa. Dáš si teda?“ ponúkala ju Katka.

„Kúsok zmrzliny, ak môžem. Víno radšej nie.“

„Keby si nemohla, nenúkala by som ti,“ zasmiala sa Katka a otvorila zmrzlinu. 

Danka vyskočila zo stoličky. „Donesiem lyžičky. Ale Peti, nebude ti vadiť, keď to budeme jesť priamo z toho boxu, však nie?“

„Vôbec nie, načo špiniť taniere?“

O malú chvíľu si všetky tri pochutnávali na chladenej pochúťke a v dobrej nálade rozprúdili rozhovor. 

„Ty, Peti, ty si spomínala, že uvažuješ nad cestovným ruchom,“ ozvala sa po chvíli Katka. „Ja ho študujem, pokojne ti môžem poradiť, čo ťa zaujíma.“

„No hej, uvažujem nad tým,“ pripustila Petra a oblizla lyžičku. „Len sa stále neviem rozhodnúť, či sa zamerať na jazyky alebo cestovný ruch. Od toho cestovného ruchu ma odrádza matika, nikdy nebola mojou silnou stránkou. Zvlášť tento rok to bola katastrofa,“ vzdychla si a posmutnela pri spomienke na to, ako vyzeralo jej koncoročné vysvedčenie. Od rozchodu s Alexom si prešla ťažkým obdobím, čo sa odrazilo aj na jej známkach. 

„Hm, niečo mi hovor… Matika je zlo,“  súhlasila Danka. „Katka s ňou tiež dosť bojuje. Ešte že aspoň ja mám s ňou pokoj. Zato mám inych strašiakov.“

„A ty čo študuješ?“ Petra sa so záujmom obrátila na Danku.

„Právo. Ale poviem ti, tiež je to brutalita. Tento semester to bolo peklo. Kým som urobila všetky skúšky, myslela som, že prídem o nervy. A tak sme si s Katkou za odmenu kúpili túto dovolenku, aby sme po tom šialenom semestri a kolotoči skúšok zrelaxovali pri mori.“

„Brrr, právo, to máš môj obdiv, to by som fakt nemohla študovať.“

„Náhodou, baví ma to, len je toho veľa. Ale naspäť k tebe. Čomu by si sa chcela potom ďalej venovať? Chceš pracovať priamo v cestovnom ruchu?“

„Áno, chcela by som byť sprievodkyňa, prípadne pracovať v nejakej cestovke. Ale… Podľa toho, čo som sa dnes rozprávala s Tomášom -“

„S ktorým Tomášom? Sprievodcom?“

„Hej, s ním. Tak hovoril, že na prácu sprievodkyne absolútne nepotrebujem cestovný ruch, tak asi ostanem pri tých jazykoch.“

„Dobré rozhodnutie, ale… Kedy si sa, sakra, rozprávala s Tomášom? Veď ten chlap je väčšinu času takmer nezastihnuteľný.“

„Dnes doobeda. Nešla som na pláž a náhodou som naňho narazila. Prechádzal okolo nášho prívesu a dali sme sa do reči. Doobedia zrejme trávi tu, akurát väčšina ľudí je vtedy na pláži,“ nervózne sa zasmiala.

„No teda, to sa mi nezdá, že by to bolo len tak,“ podpichovala Petru Danka. Petra mierne očervenela, ale v duchu dala Danke za pravdu. Sama bola na pochybách, či to naozaj bola taká náhoda ako sa to na prvý pohľad zdalo.

„No jasné, akurát ja by som zaujímala chlapa ako je Tomáš,“ zahundrala si popod nos, no predstava, že by to tak možno mohlo byť, jej od rána nedala pokoj. Čo ak? 

„A prečo by si nemohla? A nečerti sa, bola to sranda.”

Veď práve. Ale mne tá jeho nečakaná návšteva nedá pokoj. „Veď ja viem.“ Petra sa pokúsila o úsmev, ktorý by pôsobil nenútene. Snažila sa tváriť, akoby sa nič nedialo a Danka si nevšimla, ako sa jej tá nevinná poznámka dotkla. Musela odviesť rozhovor iným smerom. „Ale viem aj to, že z tejto zmrzliny bude o chvíľu kaša. Asi by ste ju mali odložiť do mrazničky.“

„Nejdeme sa na chvíľu prejsť?” navrhla náhle Katka. „Alebo nezbehneme k chalanom? Ešte sa mi nechce ísť spať.”

„Rada by som sa s vami ešte prešla, ale mala by som ísť domov,” sklamane preniesla Petra. „Mama sa bude hnevať, keď prídem neskoro a začína mi byť aj chladno.”

„To je v pohode, nemusíš sa ospravedlňovať,” upokojovala ju Danka. „Ale tá prechádzka znie ako dobrý nápad. K chalanom už nelezme, tí dôchodcovia budú zase nervózni, že je neskoro a kvôli nám nemôžu späť.“

„To je tiež pravda,“ uvedomila si Katka. „Tak môžeme odprevadiť Peťu k prívesu a ísť sa prejsť. Čo ty na to, Peti?“

„Že si nemusíte robiť starosti. Trafím aj sama,“ slušne odmietla Petra spoločnosť. Práve jej totiž niečo napadlo. Predsa len nepôjde rovno do prívesu.

„Dobre teda, tak dobrú noc,“ popriali jej obe dievčatá. „A zajtra sa vidíme na pláži.“

„Dobrú aj vám.“

Zamierila rovno ku stanom. Jakub s Martinom nesklamali. Sedeli vonku a o niečom sa dohadovali. V stane sa svietilo, takže ani Zuzka s Ivanou ešte nespali. 

„Ahojte,“ pozdravila sa veselo. 

„Ahoj, ty ešte nespíš?“ prekvapene na ňu pozrel Jakub.

„Tak napoly,“ zasmiala sa. „Ale už dva dni mi vŕta v hlave jedna vec.“

„Fíha, a čo také?“ zaujímal sa Martin.

„Je to zvláštne, možno sa mýlim, ale môj tušák ma v tomto smere obvykle neklame. Od začiatku som z vás mala pocit, akoby sme sa poznali už dlho, a pritom to bolo nemožné. A keď som predvčerom zaspávala, na niečo som si spomenula.“

„Aj nám povieš na čo?“ uškŕňal sa Jakub.

„Pamätáte si na Bulharsko, Slnečné pobrežie v osemdesiatom ôsmom? Hotel na pláži, rodinka s dvomi dievčatami, raz ste si spolu na pláži stavali hrad z piesku…“

„Nekecaj, to ste boli vy dve s Lenkou?“ Martinovi od prekvapenia padla sánka. „Samozrejme, že si pamätám, len by mi v živote nenapadlo, že sa ešte niekedy stretneme.“

„Tak to ani mňa. Ale uznaj, aký je ten svet malý. Po štrnástich rokoch sa opäť stretávame. To musí byť osud."

„To musíme zapiť,“ zdvihol Jakub nedopitú plechovku s pivom a imaginárne si s ňou štrngol. „Na naše opätovné stretnutie,“ prehlásil s vážnou tvárou.

„Si blázon,“ pokrútila hlavou.

„Musíme vás potom najbližšie na niečo pozvať,“ zamyslel sa Martin. „Ako sa na správnych gentlemanov patrí.“

„Beriem vás za slovo, chalani, ale fakt už idem, ledva stojím na nohách. Majte sa.“

„Dobrú noc a pozdrav aj Lenku. Že si na vás rád spomínam.“

„Bude úplne nadšená,“ zaškľabila sa. 

Do prívesu sa vrátila so širokým úsmevom na tvári. Neschádzali jej z mysle Martinove posledné slová. Naozaj sa mu do pamäte vryli tak, že si na ne spomínal aj dlho po tej dovolenke? Prekvapilo ju to, no v každom prípade hlavne potešilo. Aj ona si na nich občas, aspoň spočiatku, spomenula. No časom spomienky vybledli a ostali len akési hmlisté kontúry. Po rokoch opäť dostávali farby. Vo Francúzsku. Už nepochybovala, že táto krajina bude mať pre ňu doživotne zvláštnu príchuť.

Francúzsko bude pre ňu navždy krajinou splnených prianí.