Milovníčka slova a cestovania

„Mám dosť. Nevládzem. O chvíľu mi odpadnú nohy,“ ponosovala sa Lenka po návrate z celodenného výletu. S hlbokým povzdychom sa zvalila na pohovku v obývacej časti prívesu a ubolené nohy si vyložila na jedno z bočných operadiel. „Keby som vedela, že bude celý deň tak pražiť a ten idiot nás povláči po celom Monaku, tak nikam ani nejdem.“

„A kade nás mal asi vláčiť, keď sme išli na výlet do Monaka? A uprostred júla je úplne normálne, že býva horúco. Hlavne, že si včera vyhlasovala, ako budeš vládať...“ 

„Ozvala sa slečna najmúdrejšia,“ uštipačne preniesla Lenka na sestrinu adresu. „Fakt musíš stále vyrývať?”

„Ja nevyrývam, len konštatujem. Ale ak som sa ťa dotkla, prepáč,” vzdychla Petra a prešla do spálne. Ľahla si do postele a premýšľala nad tým, ako rýchlo sa Lenkina nálada z večera otočila. Ráno očividne vstala ľavou nohou, pretože už na raňajkách bola odutá a nevrlá a sparný deň jej na nálade nepridal. Striedanie rozhorúčeného autobusu a dusného francúzskeho povetria bez možnosti schladiť sa v mori malo za následok, že Lenka bola neznesiteľná. A zodpovedalo tomu aj jej správanie počas dňa. Opäť komentovala a kritizovala všetko, čo sa jej nepáčilo a Petra to už nedokázala dlhšie znášať. Z Lenkiných neustálych sťažností a hundrania ju rozbolela hlava. Aj ona bola z tepla a celodenného chodenia unavená a vyčerpaná, ale nedávala to tak okato najavo ako jej sestra. 

Napriek teplu, únave, nepohodliu a boľavej hlave bola spokojná. Výlet do Monaka splnil jej očakávania. Ba čo viac, prekonal ich. 

Videla mnoho krásnych miest. Parfumériu, Monaco, Monte Carlo. V parfumérii sa jej z toľkej zmesi vôní zatočila hlava a ona obdivovala prácu „nosov“, ako to dokážu vydržať a aj ešte rozoznať jednotlivé vône. V monackej katedrále si uvedomila, aký je človek malý, a napriek tomu dokázal postaviť takú obrovskú katedrálu. Ako veriaca prežívala tú atmosféru po svojom a modlila sa, aby ju celý výlet obohatil. Aj kniežací palác na ňu urobil skvelý dojem. Škoda, že sme nemali možnosť vidieť aj kráľovskú rodinku, pomyslela si. Prístav plný nádherných lodí ju fascinoval a ona zatúžila niektorú z nich vlastniť. Do kasína v Monte Carle s Lenkou ako neplnoleté nemohli ísť, tak sa mama nad nimi zľutovala a spolu čakali vonku, kým si otec splní životný sen – zahrať si v preslávenom kasíne. Japonské záhrady – tam vyfotila hádam aj dvadsať obrázkov, čo sa nevedela vynadívať na tú nádheru. Mali možnosť navštíviť aj oceánografické múzeum, ale to Petru nijako nelákalo, a tak čas čakania využili na obed. Keď si pri jedení obloženej bagety, ktorú dostali namiesto teplého obeda, predstavila  šošovicový prívarok v kempe, iba naprázdno preglgla, a radšej zahryzla do bagety.  Otec, ako nadšený fanúšik formuly, si nenechal ujsť možnosť vidieť naživo časť dráhy pretekov F1. V Monaku, v stánkoch neďaleko kniežacieho paláca, kúpila aj zopár suvenírov a pohľadnicu pre Lauru. Jednu jej pošle a ostatné, z každého výletu po jednej, jej dá potom osobne. 

Zo spomienok na výlet ju vytrhlo zaklopanie.

„Večera,“ nakukol otec do spálne. „Vstávaj a poď sa najesť, aby si nebola hladná.“

„Uhm,“ unavene zamumlala bez toho, aby otvorila oči. „O chvíľku prídem.“ 

O desať minút do izby vrazila nahnevaná Lenka. Tvárila sa ako čínsky boh pomsty a hneď od dverí spustila: „Foter mi kázal zavolať ťa, vraj si asi zaspala. Tak dvíhaj riť a hýb sa. Inak budeš hladná.“

„Dobre, dobre,“ zívla Petra a vyšuchtala sa z postele. Prudký pohyb spôsobil, že sa jej zatočila hlava a jemne zakolísala. Medzi dverami zastala a chytila sa zárubne, aby udržala rovnováhu.

„Peti, deje sa niečo? Si nejaká bledá,“ strachovala sa o ňu mama, keď sa Petra usadila s táckou za stôl.

„Nie, nič sa nedeje. Som v pohode.“ 

„Naozaj?“ 

„Jasné. Len ma bolí hlava z toho tepla a nedostatku tekutín. Veľa som toho za celý deň nevypila, keď som nechcela chodiť na záchod bohviekam.“

„Tak sa napi, daj si tabletku a oddychuj.“

„Idem si zaplávať,“ oznámila Petra po večeri. „Potrebujem sa uvoľniť. Pridá sa niekto?“

„Šibe ti? Teraz večer?“ Lenka neveriaco vytreštila oči. „Veď bude o chvíľu tma.“

„No a? Ešte je teplo, a večerné kúpanie má svoje čaro. Pláž je prázdna, nikde nikoho…“

„To je fuk. Ledva stojím na nohách. Nikam nejdem.“

„Si si istá? Aby si potom neľutovala.“

„Nebudem.”

„Okej, ako myslíš.“ Petra zmizla v karavane a o chvíľu vyšla von, oblečená v plavkách a šortkách, dlhé plavé vlasy vyčesané do drdola, v ruke držala uterák. „Tak ja idem, čau.“

Veselo kráčala chodníčkom ku pláži, keď o niekoľko metrov ďalej začula známy hlas, doprevádzaný ďalším, ženským hlasom, afektovaným, s tvrdým bratislavským prízvukom.

Nemusela sa ani pozrieť daným smerom, okamžite vedela, komu ten hlas patrí. Tá ženská si naozaj nedala pokoja. Smutne si uvedomila, že ak to takto pôjde ďalej, Tomáš jednoducho nebude mať šancu a podľahne. Darina vyťahovala zbrane toho najväčšieho kalibru, ktorým by žiadny muž nedokázal odolať. Aj keby Petra chcela, za žiadnych okolností sa jej nemohla rovnať. Aj Tomáš bol len človek. Smrteľník z mäsa a kostí. Skôr či neskôr ho Darina dostane.

V kútiku duše Darine závidela jej odvahu a bezprostrednosť. Tá ženská nemala problém osloviť kohokoľvek a hádzať po ňom oslnivé úsmevy, flirtovať a správať sa pri tom úplne prirodzene. A ona? Prečo len musela byť taká hanblivá a neskúsená a nedokázala sa Tomášovi ani len normálne prihovoriť? 

Nemohlo to byť predsa také ťažké. V Monaku na to mala toľko príležitostí, no ani jednu z nich nedokázala využiť. Zakaždým, keď sa dostala do jeho blízkosti, stratila odvahu. A keď sa jej to konečne takmer podarilo, keď už otvárala ústa, že sa ho opýta na niečo z výkladu, čo ju krátko predtým zaujalo, Tomášovi zazvonil mobil a s ospravedlnením sa  decentne vzdialil.

Stratená v myšlienkach prišla na pláž, ktorá bola v tom čase už takmer prázdna. Len niekoľko posledných návštevníkov sa prechádzalo popri brehu, alebo si balili veci a odchádzali preč. Petra si položila uterák na piesok, vyzliekla kraťasy a rozbehla sa do vody.

Stačilo niekoľko záberov a cítila sa o niečo lepšie. Milovala more a voľnosť, ktorú jej ponúkalo. Od malička na ňu malo blahodárne účinky. Ako dieťaťu jej liečilo nepriaznivý zdravotný stav, o niekoľko rokov neskôr sa jej stalo liekom na zlú náladu a boľavé srdce. Hoci nebola veľmi dobrá plavkyňa, plávaním si dokázala perfektne vyčistiť hlavu a prísť na iné myšlienky.

Vo vode sa nezdržala dlho. Naspäť do kempu sa jej ale ešte nechcelo. Sedela na piesku, nastavovala tvár posledným slnečným lúčom a snažila sa vpísať si každý detail, celú atmosféru do pamäti.

Keď slnko kleslo k obzoru, pomaly sa vydala na spiatočnú cestu. Slovenská časť kempu bola ako vymretá, zatiaľ čo v iných kútoch to práve takto večer ožívalo. Ľudia sedeli pred svojimi stanmi a karavanmi, zabávali sa, iní vychádzali za zážitkami do nočných ulíc.

Kráčala uličkou pomedzi stany a karavany a tešila sa na posteľ. Vo vode si to tak neuvedomovala, ale cítila sa príšerne vyčerpane. Splu s únavou sa vrátila bolesť a zdalo sa, že bez tabletky to tentokrát neprejde. 

„Ahoj, Peti, bola si si zaplávať?“ prihovorila sa jej kúsok od prívesu nízka blondínka, Danka. Petra sa s ňou zoznámila počas výletu do Monaka, keď ju poprosila, či by ju aj s kamarátkou Katkou neodfotila pred kniežacím palácom. „To po celom dni ešte vládzeš?“

Petra sa unavene usmiala. „Musela som. Potrebovala som sa trochu uvoľniť a prísť na iné myšlienky. Ale úprimne, mám toho fakt dosť a ešte ma aj navyše bolí hlava. Som zrelá na posteľ.“

„Ah, tak to je škoda.“ Na Dankinej tvári bolo vidno sklamanie. „Myslela som si, že by som ťa pozvala ku nám na malý pokec. Katka s tebou chcela hodiť reč o škole, keďže si spomínala, že si premýšľala nad tým cestovným ruchom.“

„Prepáč, Dani, ste fakt obe veľmi milé, ale naozaj som groggy,“ s ľútosťou musela odmietnuť pozvanie, ktoré by za iných okolností brala všetkými desiatimi. „Ale rada prídem inokedy, napriklad zajtra, ak by vám to vyhovovalo.“

„To by bolo fajn,“ usmiala sa Danka, „dohodneme sa potom po večeri, okej? Tak teda dobrú noc a oddýchni si.“

„Vďaka, dobrú noc aj tebe,“ rozlúčila sa s ňou Petra a s úsmevom na perách pokračovala domov.

Keď vošla do prívesu, našla v obývačke sedieť rodičov. Čítali si noviny a zdalo sa, akoby vôbec nevnímali jej príchod. Lenka tiež ešte nespala, ale rozhodne nevyzerala na to, že by sa s ňou chcela baviť. Sedela na posteli, zahĺbená do známeho tínedžerského časopisu o popových hviezdách, ktorý si požičiavala od kamarátok aj napriek maminmu nesúhlasu. 

„Čau,“ pozdravila sa jej, ale Lenka nijako nereagovala. Až po chvíli vzhliadla od časopisu a nadviazala s ňou pohľad.

„Chceš niečo?“ 

„Nie, len som sa ti zdravila.“

„Och, jasné, tak čau. Ideš už spať? Mám zhasnúť?“

„Nie, idem sa najprv osprchovať. Ale pokojne si čítaj aj do rána, dokážem zaspať aj pri svetle, keby išlo len o to.“

„Dobre vedieť,“ zahundrala Lenka a opäť sa vrátila k časopisu. Sestre už nevenovala pozornosť. 

Petra pokrútila hlavou a vyšla z izby. Cestou ku sprchám pochopila, že vrátiť vzťah s Lenkou do starých koľají vôbec nebude jednoduché. Čakala ich dlhá cesta, no predstava, že táto dovolenka by mohla byť začiatkom búrania múrov hádok a naschválov,  ktoré medzi nimi vznikli, bola lákavá a motivujúca. 

V ten večer zaspávala s odhodlaním dať do nápravy vzťahu s Lenkou všetko. Bol by v tom čert, aby sa so sestrou nepomerila.