1. kapitola
Nechýbalo veľa a Petrin dlhoročný sen by sa zrútil ako domček z kariet.
„Na nástupišti druhom, koľaji tretej stojí rýchlik 604 Dargov do Bratislavy, hlavnej stanice. Vlak je pripravený na odchod, ukončite nástup,“ vyzývalo cestujúcich na vrútockej železničnej stanici monotónne hlásenie staničného rozhlasu. Štvorčlenná rodina ovešaná batožinou náhlivo utekala k nástupišťu. Schody brali po dvoch, len aby im ten vlak neušiel pred nosom.
„Rýchlo, poďte, lebo nám fakt ujde,“ skríkla Petra nešťastne. Srdce jej prudko bilo až niekde v hrdle a z behu cez celú železničnú stanicu ju pichalo v boku, no predstava splnenia jej veľkého sna ju hnala vpred. Musia to stihnúť. Ďalšie sklamanie by už neprežila.
„Nastupuj do najbližšieho vozňa,“ zadýchane na ňu volal otec. „Ten správny vagón nájdeme neskôr.“
Dvere sa za nimi zavreli presne vo chvíli hvizdu výpravcovej píšťalky.
„Stihli sme to,“ vydýchla Petra namáhavo, snažiac sa lapiť dych a zagánila na svoju mladšiu sestru. Strach a nervozitu vystriedal hnev. „Keď... Keď si nájdeme miesto, zabijem ťa,“ zasyčala a ledva udržala rovnováhu pri prudkom rozbehu vlaku.
„Trhni si,“ odsekla jej Lenka. „Stihli sme to, tak nerieš. Do toho tvojho milovaného Francúzska sa dostaneš.“
Petra strelila po sestre nahnevaným pohľadom. „Máš jediné šťastie… Ale mohli sme to stihnúť aj bez toho náhlenia, keby si nebola taká bordelárka.“
„Sa nezblázni… Tak som nevedela nájsť taštičku s dokladmi, je tam toho,“ teatrálne pretočila očami.
„Mala si si ju nachystať ešte večer a nie -“
„A nie radšej týždeň dopredu? Ako ty?“ vysmievala sa Lenka.
„Dievčatá, aspoň teraz sa nehádajte,“ zasiahla mama, vidiac, ako sa Petra nadychuje k ďalšej nepríjemnej poznámke, aby zabránila ďalšej nezmyselnej hádke medzi dcérami. V posledných mesiacoch nebola situácia, kedy by si tie dve neskočili do vlasov pre hocijakú malichernosť. Kde sa stratili časy, keď boli ako nerozlučné kamarátky a jedna za druhú by sa dokázali pobiť? Stačilo tak málo a nevedeli si prísť na meno...
„Dobre, dobre,“ zašomrali obe svorne a nasledovali rodičov v hľadaní vozňa.
„Tu je to.“ Otec konečne zastavil. Otvoril dvere kupé a požiadal cestujúcich, sediacich na ich miestach, aby im ich uvoľnili. Petre padol kameň zo srdca. Mala pocit, že tie miesta nikdy nenájdu, veď už prešli snáď polovicu vlaku. Nebolo jednoduché trmácať sa s kuframi v rukách úzkymi chodbičkami, plnými cestujúcich a udržiavať pri tom rovnováhu. Predstava, že by skončila na niektorom z tých prepotených tiel, jej nebola vôbec príjemná.
„No sláva,“ počula zahundrať Lenku. „Už som si myslela, že budeme dve a pol hodiny stáť v chodbičke.“
„Lenka, nesťažuj sa stále a niekam si sadni,“ zahriakla mama mladšiu dcéru a ukázala na štyri uvoľnené miesta.
„Nemohli ste pýtať miesto pri okne? Vieš, že neznášam sedieť pri dverách a v strede.“
„Je mi ľúto, ale miesta pri okne už boli vypredané. Vyber si konečne nejaké miesto, nech sa môžeme usadiť aj my. A prestaň sa stále hrať na urazenú.“ Mame už pomaly dochádzala trpezlivosť. Jej mladšia dcéra si zrejme vzala do hlavy, že im najbližších desať dní bude spríjemňovať svojím pubertálnym správaním.
Lenka urazene zaujala miesto pri dverách. Petra si takticky sadla oproti do stredu, nepotrebovala dať Lenke ďalší dôvod na hádku. Bola z nich už unavená. Prečo sa už nedokázali baviť normálne ako kedysi?
Lenkine nadšenie z rodinnej dovolenky bolo priam hmatateľné. Vôbec sa netajila tým, že nikam cestovať nechcela. Od začiatku dookola opakovala, že to bol Petrin sen, nie jej, že zase bude piate koleso na voze a prečo nemohla ísť na tie dva týždne radšej ku babke. Aj v ten deň bola odporná už od rána. A zaklincovala to tým, keď kvôli nej takmer nestihli vlak.
„Aj tak nechápem, načo som s vami musela ísť aj ja, keď som chcela radšej ostať u babky,“ šomrala si popod nos a pritisla si čelo na sklo dverí. „Všade lepšie než vo Francúzsku…“
No to teda bude dovolenka, pomyslela si Petra smutne. Nie že by Lenka bola vďačná, že po štyroch rokoch idú opäť k moru - naposledy boli v deväťdesiatom ôsmom v Grécku - nie, ona sa bude tváriť ako urazená princezná. Ak sa jej sestra nezačne čoskoro správať primerane svojmu veku, pokazí svojou zlou náladou všetko, čo sa pokaziť dá.
Aby sa vyhla pohľadu na urazenú Lenku, zahľadela sa z okna. Unikajúca krajina za oknami, monotónna jazda vlaku a napoly prebdená noc, ktorú pripisovala cestovnej horúčke, spôsobili, že neboli ešte ani v Žiline, keď jej viečka oťaželi a prepadla sa do ríše snov. Snov o jej vysnívanej dovolenke, kryštáľovo čistom mori a krásach Francúzskej riviéry.
Kráčala po morskom brehu, jemné vlnky jej nežne hladili pokožku bosých nôh. Tvár vystavovala príjemným hrejivým lúčom slnka. V túto dennú hodinu už nebolo tak horúco a prechádzka po pláži bola celkom osviežujúca. Vietor sa jej pohrával s vlasmi a úplne jej pokazil účes, nad ktorým strávila takmer hodinu, no jej to prekvapivo vôbec nevadilo. Naopak, užívala si ten osviežujúci chladivý pocit. Cítila sa tak uvoľnene a krásne. Všetky starosti a problémy odplavilo more a ona si užívala svoj zaslúžený oddych. Odrazu ju odzadu objali okolo pása dve mocné paže.
„Láska,“ zašepkal jej do ucha známy hlas. S úsmevom sa otočila a hľadela do očí tomu najkrajšiemu mužovi akého kedy videla.
„Alex,“ usmiala sa a obmotala okolo jeho trupu svoje malé ruky. „Čo tu robíš? Myslela som, že si odišiel.“
„Áno, odišiel som,“ previnilo sklopil hlavu. „No vrátil som sa. Zistil som, že bez teba nedokážem žiť.“
Ruka v ruke kráčali po pláži, lúče zapadajúceho slnka sfarbovali oblohu do červena a po dlhom čase sa cítila opäť šťastná.
„Peti, vstávaj, o chvíľu vystupujeme,“ vkradol sa jej do sna ženský hlas. Na pleci pocítila jemný dotyk. Zmätene otvorila oči a zažmurkala. Chvíľu sa nechápavo mračila, no veľmi rýchlo si uvedomila krutú pravdu. Všetko to bol iba sen. Sen, ktorý ju v rôznych obmenách prenasledoval už niekoľko mesiacov. Odkedy sa s Alexom rozišla. A za všetko mohla jej nepodarená sestra. Jej dávala za vinu, že Alex odišiel a už nikdy sa nevráti. Bola presvedčená, že to nebolo žiadne nedorozumenie, ako to Lenka prezentovala, ale že to urobila schválne. Odvtedy už nebolo nič ako predtým.
„Jasné, už idem,“ zamumlala, postavila sa a berúc do ruky svoj kufor, zazrela na Lenku, nemo ju obviňujúc za všetko, čím si vďaka nej musela v posledných mesiacoch prejsť. Hoci ju to svojím spôsobom posilnilo, nikdy sa cez to úplne nepreniesla. Rany na duši sa ešte úplne nezahojili a tak nedokázala tak ľahko odpustiť.
Kráčajúc zo železničnej stanice na autobusovú zastávku si zaumienila, že na tému Alex skúsi najbližšie dva týždne jednoducho zabudnúť. Cestuje predsa do Francúzska, na dovolenku snov. Nenechá si ju nikým a ničím pokaziť.
Už aby tam boli.